Článok bol publikovaný v časpise Kremnický rumaj 2/2002
Špecifická problematika ochrany pamiatok nielen v našom meste, ale vo všeobecnosti v slovenskej spoločnosti vyvoláva rozpačité prípadne otvorene odmietavé reakcie. Podľa našeho názoru tento nepriaznivý stav vyplýva skôr z nedostatočnej informovanosti ako nedostatku dobrej vôle. Naše občianske združenie SOS chce v spolupráci s Pamiatkovým úradom ako aj ďalšími nevládnymi organizáciami príbuzného zamerania, zorganizovať pre obyvateľov a majiteľov pamiatok Kremnice tématický prednáškový cyklus, orientovaný na praktické riešenia konkrétnych problémov, vyskytujúcich sa pri opravách historických objektov.
Cieľom je preventívne predchádzanie necitlivým obnovám pamiatok, pri ktorých sú zvyčajne používané ekonomicky nevýhodné a z odborného hľadiska nevhodné technologické postupy a materiály. Používanie tradičných technológií, vyžadujúcich síce určitú remeselnú zručnosť ale s neporovnateľne nižšími materiálovými nákladmi, by mohlo byť pre väčšinu vlastníkov kultúrnych pamiatok z finančného hľadiska zaujímavé predovšetkým v dobe, keď štát neposkytuje v tomto smere žiadne úľavy alebo dotácie. V našom poradenstve by sme sa chceli zamerať predovšetkým na technickú stránku veci, teda zodpovedať základnú otázku ako a prečo ochraňovať pamiatky. Úvodom budeme vo všeobecnosti hovoriť o hodnotných historických objektoch na území Kremnice, pričom si treba uvedomiť, že zďaleka nie všetky sú alebo musia byť zahrnuté do štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok. Starostlivosť o týchto svedkov našej bohatej minulosti by mala byť, tak ako vo všetkých kultúrnych krajinách, vecou všeobecného spoločenského záujmu a tak trochu aj lokálpatriotizmu. Predovšetkým v historických mestách s krehkou ale miestami ešte zachovanou dobovou atmosférou máme neopakovateľnú príležitosť potvrdiť, že to s našou príslušnosťou k spoločnosti európskych národov ako aj s bytostnými koreňmi našej kultúry myslíme skutočne vážne. Nedávna ešte stále všadeprítomná „Minulosť“ totiž do našich myslí vpečatila často až nezmyselný kult novosti, ktorý sa vehementne uplatňoval nielen v bežnom živote spoločnosti, ale nelogicky aj v pamiatkovej starostlivosti používaním nových deštruktívnych technológií. Negatívnu úlohu v tomto procese štátom garantovaného a pritom ekonomicky náročného devastovania pamiatok zohrávala predovšetkým štátna organizácia Pamiatkostav, pričom štát v nejednoznačnom a nepružnom postoji zotrváva doposiaľ, vytváraním reštriktívnej legislatívy. Tá ukladá vlastníkom povinnosti, ale zároveň nevytvára priaznivé podmienky aby mohli byť v prípade úspešných obnov pamiatok (vykonaných podľa odborných pokynov pamiatkového úradu) motivovaní napr. daňovými úľavami.
Čo je predmetom ochrany historických stavieb ? Otázka ako pristupovať k pamiatkam bola už dávno zodpovedaná. Už v rakúsko-uhorskom mocnárstve bola sformulovaná a prakticky realizovaná moderná koncepcia ochrany pamiatok v rámci k.u.k Centrálnej komisie, reprezentovanej predovšetkým osobnosťami tzv. viedenskej školy Aloisa Riegla a Maxa Dvořáka. Ich zdanlivo konzervatívny prísne konzervátorský prístup, citlivo zohľadňujúci dobovú atmosféru a patinu všetkých pôvodných jednotlivostí pamiatky, preberajú aj súčasné celosvetovo uznávané požiadavky zachovania autenticity čiže maximálnej pôvodnosti v procese ochrany pamiatok. Práve pochopenie alebo skôr nepochopenie tejto podstatnej požiadavky je v našom prostredí najproblematickejším bodom, ktorý zásadným spôsobom ovplyvňuje celkové vyznenie obnovy pamiatky. Za autentické hodnoty historického objektu považujeme nielen zachované pôvodné stavebné konštrukcie (ako napr. základové a nadzákladové murivo, systém historickej kanalizácie, klenby, krov strechy…) ale aj pôvodný ochranný plášť v podobe historickej krytiny, exteriérových a interiérových omietok, ďalej historické schodiskové konštrukcie, drevené stropy, dvere, okná a dlažby (drevené, tehlové, hlinené, kamenné…). Všetky spomenuté jednotlivosti pokiaľ sú zachované a odborne konzervované s rešpektom k ich prirodzenému veku, vytvárajú svojou pôvodnosťou neopakovateľný pocit z pamiatky, ktorá okrem emocionálnej hodnoty nadobúda aj hodnotu ako nehnuteľnosť. Majitelia našich pamiatok si práve túto skutočnosť v mnohých prípadoch neuvedomujú a svojimi radikálnymi zbytočne nákladnými prestavbami znehodnocujú a znásilňujú svoj vlastný majetok. V prípade štátom evidovaných kultúrnych pamiatok navyše dochádza k nenávratným stratám celospoločenských kultúrnych a historických hodnôt. Východiskom z dnešnej nepriaznivej situácie môže byť len zmena celkového vnímania starostlivosti o historické budovy, ktorá popri záchrane pôvodných hodnôt vôbec nemusí znamenať zhoršenie kvality bývania. Tento mylný predpoklad, vyplývajúci z neinformovanosti, často ústi do argumentácie, že pamiatková starostlivosť znamená v praxi vytváranie neobývateľných skanzenov. Celý problém má niekoľko rovín, pričom je potrebné si uvedomiť koľko rôznych profesií participuje na zložitom procese obnovy historického objektu. Odbornú stránku veci spolu s poradenstvom by mal mať na starosti Pamiatkový úrad, ktorý stanovuje vstupné obmedzenia pre projektanta a dodávateľskú stavebnú firmu. Najväčšie škody na historických objektoch vznikajú vtedy, keď investor s projektantom vopred nekonzultujú svoj zámer s pamiatkármi a potom sa snažia o dodatočnú legalizáciu často nevhodného projektu.
Úloha citlivého projektanta a vzdelaného majiteľa pamiatky
V súčasnosti projektanti nemusia disponovať žiadnym oprávnením na špecifický typ tvorby v historickom prostredí. Ich úloha je pritom často náročnejšia ako pri novostavbách, pretože si popri cite a znalosti historického stavebného vývoja konkrétneho objektu vyžaduje aj nevyhnutnú mieru pokory pred dielom predchodcov. Cieľom stavebných úprav alebo komplexnej obnovy pamiatky by nemalo byť násilné rabovanie a vykuchanie interiérov, pri ktorom sú pôvodné ušľachtilé materiály (často zachované v relatívne dobrom stave) neuvážene vymieňané za predražené bezcenné novotvary alebo napodobeniny. Niektorí projektanti (pravdepodobne bez hlbšej znalosti pamiatkovej problematiky) majú navyše pocit, že pozmenením pôvodnej hmoty objektu alebo tvaru jeho strechy, či použitím vlastného často len provinčného takzvane moderného tvaroslovia vyjadrujú svoju tvorčiu potenciu a stavbu „zhodnocujú“. Takýto v kultúrnych krajinách spoločensky neprijateľný prístup v skutočnosti odráža len nezvládnutie úlohy projektanta. Jeho dômyselnosť v skutočnosti spočíva v tom ako dokáže skĺbiť požiadavky investora s historicky danými obmedzeniami konkrétnej stavby (ako sú napr. tvar a konštrukcia strechy, dispozičné riešenie s dodržaním pôvodných komunikačných koridorov, jestvujúce rozmiestnenie a veľkosť okenných a dverných otvorov atď.), pričom každý autorský zásah by nemal byť na prvý pohľad rozpoznateľný. Dôležité je dodržanie podmienky odstrániteľnosti nových prvkov (napr. odľahčené drevené alebo kovové konštrukcie schodísk bez použitia ťažkopádneho betónovania). Veľkosť architekta cítiť z každej dobre zrekonštruovanej pamiatky, ktorá pôsobí prirodzene pôvodným dojmom a zároveň v rozumnej miere spĺňa všetky hygienické požiadavky dnešnej doby. Samozrejme s tým súvisí aj určitá sebareflexia vlastníkov historických budov. Ak chcem byť vlastníkom historického objektu, mal by som rešpektovať špecifiká a funkčné obmedzenia jednotlivých priestorov väčšinou so stáročiami stabilizovanou klímou, ktorých narušením môžu vzniknúť pomerne vážne a predovšetkým zbytočné problémy pre celú stavbu. Nevhodné sú napríklad rôzne pokusy o adaptácie suterénnych pivničných priestorov s prirodzene vyššou vlhkosťou vzduchu a osobitou teplotou na kancelárie alebo obchodné či obytné priestory. S netoleranciou a absenciou prirodzenej úcty k dielu našich predchodcov sa stretával už Max Dvořák začiatkom XX. storočia, ktorý vo svojom diele Katechizmus pamiatkovej starostlivosti (1916) upozorňuje na štyri základné príčiny ničenia pamiatok: 1. nevedomosť a nevšímavosť, 2. ziskuchtivosť a podvod, 3. zle pochopenie myšlienok pokroku a požiadaviek prítomnosti a 4. nesprávne poňatá túžba po skrášľovaní a novotách, umelecká nevzdelanosť a zvrátenosť. K už jestvujúcej historickej stavbe nemožno z pozície projektanta ani majiteľa pristupovať identickým spôsobom ako ku novostavbe. Každý zámer je potrebné vopred zvážiť vo vzťahu ku reálnym obmedzeniam pamiatkovej ochrany daného objektu. Dosiaľ sme hovorili o ideálnom prípade pamiatkového objektu s vysokým stupňom zachovania originálu v stavebných konštrukciách a interiérových detailoch. V Kremnici a iných historických mestách sa bežne vyskytujú objekty s rôznym rozsahom zachovania predovšetkým cenných detailov interiérového vybavenia. V prípade ich absencie by sa mal projektant plne realizovať pri vytváraní nových prvkov a ich organickom nenásilnom včleňovaní do historického kontextu tak, aby pôvodné hodnoty neboli esteticky atakované malichernou nabubrelosťou alebo nevkusom. Tejto neľahkej hoci navonok nie veľmi efektnej úlohy sa v hmotovej skladbe úspešne zhostil napr. Ing. Chudomelka povojnovou dostavbou zničených domov na kremnickom námestí. Pri jednotlivých nových doplnkoch, či už ide o tvar kľučiek alebo výraznejší zásah, sa treba vyhýbať vytváraniu pseudohistorických kulís a nahrádzať ich radšej minimalistickými triezvymi novotvarmi, pokiaľ nie je možné použiť pôvodné detaily z iného miesta.
Predpoklady citlivej obnovy historickej stavby K tomu aby mohol architekt zodpovedne vypracovať projektovú dokumentáciu akýchkoľvek stavebných úprav historického objektu, potrebuje mať v rukách kvalitné podklady s presne popísaným a zdokumentovaným predmetom pamiatkovej ochrany. Môže sa tak vyhnúť nechceným poškodeniam hodnotných častí pamiatky, ktoré bývajú zvyčajne na prvý pohľad ťažko rozlíšiteľné (napr. druhotne prekryté nástenné maľby, zamurované kamenné články…). Tieto podklady môže vypracovať Pamiatkový úrad alebo odborne spôsobilá súkromná osoba (za finančnú úhradu od investora) na základe poznatkov exaktne podložených sondážnym pamiatkovým výskumom. Nariadenie pamiatkového výskumu nikdy nie je samoúčelné, vždy nadväzuje na konkrétnu požiadavku investora. Keď sa napríklad majiteľ rozhodne rekonštruovať exteriérovú fasádu takým spôsobom, že vrchné omietky majú byť len v miestach poškodení odstránené, rozsah sondáže výskumu fasády bude orientovaný len na tieto vopred označené plochy. Tie sa potom odborným spôsobom opatrne odkryjú, aby nedošlo k poškodeniu prípadných nálezov starších vrstiev historických omietok (často s maľovanými alebo rytými výzdobami). Spomenutým spôsobom sa nám podarilo úspešne identifikovať a zachrániť pred zbytočným zničením množstvo pôvodných prvkov na viacerých historických stavbách nielen v Kremnici a okolí.
Samotná realizácia obnovy
Pre úspešnú obnovu historického objektu s vopred realizovaným prieskumom a projektom stavebných úprav, ktorý citlivo rešpektuje pôvodnú atmosféru pamiatky, môže byť poslednou zaťažkávajúcou skúškou samotná realizácia. Súvisí to predovšetkým s výrazným úpadkom kvality remeselnej práce, evidentným na Slovensku minimálne v posledných desaťročiach. Podobne ako v prípade projektantov môže podľa platnej legislatívy obnovovať historické objekty akákoľvek stavebná firma bez príslušnej špecializácie. Problém spočíva v tom, že medzi charakterom požadovaných stavebných prác a vôbec remeselných zručností (murárov, tesárov, klampiarov…) je pri novostavbách a pamiatkach diametrálny rozdiel. Ak si má historická stavba ponechať svoj pôvodný vzhľad aj po obnove, nemôže byť opravovaná súčasnými technológiami a materiálmi, ktoré boli vytvorené pre iný účel. Používanie tradičných technológií a kvalifikovanej ručnej remeselnej práce by malo byť samozrejmosťou. V realite je aplikácia obyčajnej vápennej omietky z haseného vápna (hasené vápno vzniká hasením páleného vápna a nie je totožné s hydrátom, ako si často myslia mnohí „profesionálni“ remeselníci) je nielen v Kremnici pre stavebné firmy neprekonateľným problémom, rovnako ako vyskladanie a špárovanie kamenného lomového muriva vápennou ložnou maltou. Treba si uvedomiť, že spomenuté práce spolu so znalosťou viacerých typov väzieb muriva by za normálnych okolností mali patriť medzi základné zručnosti školeného murárskeho pomocníka. Ako pozitívny príklad z dôb, kedy tieto nie príliš náročné práce ešte neboli ani v Kremnici problémom, možno uviesť kvalitné rekonštrukcie gotických fasád
meštianskych domov č. 36, 38 a 4. Pre používanie vápennej technológie pritom svedčí niekoľko zásadných hľadísk. Z estetického hľadiska ide o zachovanie atmosféry historickej fasády, ktorá pôsobením času nadobúda prirodzenú patinu, pričom použitý materiál zodpovedá svojimi fyzikálnymi vlastnosťami materiálu pôvodnej stavby. Z ekonomického hľadiska je materiál používaný pri tradičných technológiách niekedy až niekoľkonásobne lacnejší ako pri továrensky namiešaných omietkových zmesiach. Ak bolo použité kvalitné hasené vápno, ktoré sa po nahodení počas dozrievania pevne naviaže na fasádu, možno garantovať dlhodobú trvácnosť omietok. Príkladom môžu byť opäť spomenuté tri kremnické fasády s rekonštrukciou gotických vápenných omietok, ktoré bez údržby vydržali aj s maľovanými výzdobami už niekoľko desaťročí. Na záver by som chcel ešte pripomenúť jeden podstatný moment, výrazne ovplyvňujúci úspešnosť našej starostlivosti o historické pamiatky. Aby sme predišli finančne náročným obnovám pamiatok, je potrebné pravidelne vykonávať ich drobnú údržbu.
Záverom Občianske združenie SOS Kremnica chce v blízkej budúcnosti prispieť ku skvalitneniu starostlivosti o pamiatky konkrétnejšie orientovanými prednáškami, ktoré by mali byť spojené aj s praktickými ukážkami rôznych pracovných postupov a technológií. V posledných mesiacoch sme spontánne založili depozit umelecko- remeselných cenných detailov, pochádzajúcich zo starých kremnických domov (napr. drevené alebo kovové dvere, okná , zámky, okenice, ručne kované tiahla, mechy, truhlice, vývesné štíty…), ktoré sú dokladom vysokej remeselnej a estetickej úrovne predmetov bežnej spotreby v minulosti. Vyzývame všetkých občanov, aby sa na nás obrátili v prípade vedomosti o takýchto predmetoch (napríklad hodnotné250-ročné kovové dvere sme našli nezmyselne a zbytočne vyhodené na Kutnohorskej ulici) postrádajúcich majiteľa, alebo ak im hrozí zničenie.
Resume: V úvode textu sa hovorí o hodnotných historických objektoch na území Kremnice, pričom si treba uvedomiť, že zďaleka nie všetky sú alebo musia byť zahrnuté do štátneho zoznamu kultúrnych pamiatok. Starostlivosť o týchto svedkov našej bohatej minulosti by mala byť, tak ako vo všetkých kultúrnych krajinách, vecou všeobecného spoločenského záujmu a tak trochu aj lokálpatriotizmu. Predovšetkým v historických mestách s krehkou ale miestami ešte zachovanou dobovou atmosférou máme neopakovateľnú príležitosť potvrdiť, že to s našou príslušnosťou k spoločnosti európskych národov ako aj s bytostnými koreňmi našej kultúry myslíme skutočne vážne. Občianske združenie SOS chce v budúcnosti v spolupráci s Pamiatkovým úradom ako aj ďalšími nevládnymi organizáciami príbuzného zamerania (napr. Hoblina, Spolok B. Štiavnica 91 atď), zorganizovať pre obyvateľov a majiteľov pamiatok Kremnice tématický prednáškový cyklus, orientovaný na praktické riešenia konkrétnych problémov, vyskytujúcich sa pri opravách historických objektov. Cieľom je preventívne predchádzanie necitlivým obnovám pamiatok, pri ktorých sú zvyčajne používané ekonomicky nevýhodné a z odborného hľadiska nevhodné technologické postupy a materiály. Čo je predmetom ochrany historických stavieb ? Za autentické hodnoty historického objektu považujeme nielen zachované pôvodné stavebné konštrukcie (ako napr. základové a nadzákladové murivo, systém historickej kanalizácie, klenby, krov strechy…) ale aj pôvodný ochranný plášť v podobe historickej krytiny, exteriérových a interiérových omietok, ďalej historické schodiskové konštrukcie, drevené stropy, dvere, okná a dlažby (drevené, tehlové, hlinené, kamenné…). K tomu aby mohol architekt zodpovedne vypracovať projektovú dokumentáciu akýchkoľvek stavebných úprav historického objektu, potrebuje mať v rukách kvalitné podklady s presne popísaným a zdokumentovaným predmetom pamiatkovej ochrany. Môže sa tak vyhnúť nechceným poškodeniam hodnotných častí pamiatky, ktoré bývajú zvyčajne na prvý pohľad ťažko rozlíšiteľné (napr. druhotne prekryté nástenné maľby, zamurované kamenné články…).
Luboš Kürthy