Článok bol publikovaný v časopise Kremnický letopis 2/2006
Mal som to šťastie, že som spolu s manželkou mohol stráviť niekoľko týždňov v Argentíne. V Buenos Aires nás ako európskych historikov pozval zámožný muž, aby nám ukázal svoj objav: veľký kus podzemných katakomb niekdajšej španielskej kanalizácie, pod domom, ktorý opravoval. Bol nadšený; priestory z 18. storočia ponúkne organizátorom luxusných slávností, sympózií a podobných stretnutí za vysoké nájomné, lebo nič podobného (takého starobylého) v hlavnom meste Argentíny vraj nejestvuje.
O niekoľko rokov mi argentínski priatelia návštevu vrátili. Pripravil som pre nich prehliadku historických miest. Vydarila sa nadmieru. V Banskej Štiavnici sme spali v stredovekom dome s nádherným dlhým schodiskom, ktoré viedlo do kúpeľne kdesi v podzemí, v Bojniciach sme sa ubytovali na zámku a v Kremnici sme získali starý, trochu pochmúrny dom priamo na námestí, v čase našej návštevy úplne prázdny. Ubytovali sme sa na poschodí; ja v prvej izbe pri schodisku, moji priatelia si rozobrali izby o kus ďalej na tej istej chodbe.
Boli Slovenskom nadšení, Kremnicou obzvlášť, lebo je nádherná a pre ľudí z krajiny, kde už 18. storočie predstavuje najvyššiu starobylosť, uchvacujúca. Túlali sme sa mestom a do postelí sme sa dostali dosť neskoro. Bolo krátko pred polnocou, keď sa pri vstupnej bráne nášho starobylého domu ozvalo rachotenie železa. Rytier… Možno aj bez hlavy, malá ukážka kremnického historického folklóru. Lenže potom na drevenom schodisku zaduneli kroky, ktoré pomaly stúpali na poschodie. Naozaj nie som bojazlivý, ale keď kroky zastali pred mojimi dverami, behali mi po chrbte zimomriavky. Ako sme si povedali neskôr, čosi podobného zažívali aj argentínski priatelia, pravda, s tou útechou, že ja som bol na rane prvý.
Potom bolo dlho napäté ticho. Váhal som, či nemám otvoriť dvere a pozrieť sa, čo to pred nimi stojí. Je pravda, že dychčanie, ako by sa v takej chvíli patrilo, som nepočul, ale ten rytier naozaj mohol byť bez hlavy…
Napokon som zaspal. Všetci sme spali – dlho a dobre. Keď som potom rozprával správcovi domu náš príbeh, dal sa do smiechu; zabudol nám vraj povedať, že večer sa automaticky zapne kúrenie a kotol spočiatku trochu búcha a aj rúry, ako sa postupne zohrievajú, hrmocú.
Isteže sme mu neuverili. Bol to bezhlavý rytier, mám na to svedkov až v Argentíne, pretože, čo by to bolo za históriu bez rytierov, strašidiel, hrdinov, krásnych dám a veľkých dobrodružstiev? To by sme sa naozaj mohli odsťahovať do dvestoročných kanálov; lenže Kremnica a všetky ostatné stredoveké mestá na Slovensku to po nás nechcú. Ponúkajú dostatok originálnej historickej atmosféry a nech sa zmení na bohom aj ľuďmi prekliate strašidlo každý, kto ju narúša a ničí.
Pavel Dvořák