Článok bol publikovaný v časopise Kremnický letopis 2/2013
Nad riekou Hron sa dodnes vypínajú mohutné zrúcaniny hradu Šašov. Boli časy, keď jeho panstvo žilo bezstarostne a ich zábavou bola poľovačka v hustých lesoch, v ktorých bolo zveri nadostač. Raz do hradnej kuchyne doniesli zastrelenú jarabicu a v jej hrvoli našli zlaté hrudky. Samozrejme, tento nález neostal utajený a pán hradu sa vydal na miesto, kde bola jarabica zastrelená a skutočne, medzi skalami v potoku našiel zlaté zrná. Dodnes sa táto lokalita volá Jarabica – Volle Henne a doklady uvádzajú, že práve tu sa začala vymývať zlatonosná ruda v Kremnickom pohorí.
Geografia
Kremnický pohorie, v ktorom sa mala táto udalosť stať, je organickou súčasťou Slovenského stredohoria. Na jeho rozhraní, v hlbokom údolí na ceste spájajúcej Turiec so stredným Pohroním, vznikla banská osada obklopená deviatimi štítmi vrchov, ktoré vznikli sopečnou činnosťou v mladších treťohorách. Vďaka vystupovaniu rudných žíl až na povrch agresívna voda z nich vymývala zlaté zrnká, ktoré sa dostali do koryta miestneho potoka. Predpokladá sa, že kmene, ktoré obývali karpatskú oblasť už pred našim letopočtom, vedeli o týchto náleziskách a získavali tu surové zlato ryžovaním. Ani jeho dobývanie zo zvetraných hornín nebolo technicky náročné, takže tu žijúce obyvateľstvo akiste obchodovalo s nespracovaným kovom až za hranicou rímskeho sveta zvanej Limes Romanum.
S nástupom organizovanej baníckej činnosti sa začalo hlbšie prenikať do hornín a popri zlate sa ťažilo aj striebro. V neskorších obdobiach sa začal zhodnocovať aj vyťažený oker, antimón, zeolit a sklovité ryolity, ako aj samotný kremeň, ktorý je vo vysokej kvalite. K sortimentu surovinových zdrojov môžeme priradiť aj mierne rádioaktívnu, silne mineralizovanú teplú termálnu vodu s liečebnými účinkami, ktorá v súčasnosti nie je náležite využitá, aj keď niekoľko rokov počas leta zapĺňa bazény miestneho kúpaliska. Neoficiálne zdroje predpokladajú, že v horninách je ukrytých ešte niekoľko desiatok ton zlata a raz také množstvo striebra. Ložiská sú uložené v hĺbke 500 až 1 000 metrov a pozostávajú z viacerých zlatonosných žíl, ktoré majú rozličnú dĺžku, hrúbku, čiže mocnosť a rozličnú zlatonosnosť. Súčasná ťažba je však v rozpore s ochranou životného prostredia a ekonomickými záujmami občanov Slovenska.
O zlato je stále veľký záujem, keďže sa už nepoužíva len v peňažníctve a šperkárstve, ale je aj priemyselným kovom (tu sa však využíva často zlomkové zlato). Naviac, sústavné otrasy na finančných trhoch donútili investorov hľadať istotu v drahých kovoch. To sú dôvody, prečo pred nedávnom vzrástol dopyt po tomto kove a jeho cena zaznamenala rast, čo vyvolalo úvahy o obnovení ťažby. V súčasnosti dosiahla cena zlata strop a momentálne opäť mierne klesá.
Založenie mesta
Zatiaľ čo rad miest bol založený na križovatkách ciest, prípadne ako protiváha šľachtických centier a hradov, alebo ako obchodno-výrobné centrá, založenie Kremnice úzko súviselo s hospodárskymi reformami kráľa Karola Róberta z Anjou v Uhorsku. Rozhodnutie padlo na staršiu slovansko-nemeckú banícku osadu Cremnychbanu, ktorú 17. novembra 1328 konštituoval ako mesto. V porovnaní s inými banskými mestami regiónu, ako sú Banská Bystrica, Štiavnica, Pukanec, Krupina, mesto Kremnica bolo založené pomerne neskoro. Na druhej strane to bola výhoda, lebo pri budovaní mesta sa využili poznatky zo spomenutých banských miest.
Karol Róbert si uvedomoval, že z Uhorska môže vybudovať silný a stabilný štát len vtedy, keď mu zabezpečí stálu a najmä hodnotnú menu. Preto povolal do mesta umeleckých remeselníkov – minciarov z Kutnej Hory, ktorým zaručil viaceré výhody. Súhra ekonomických faktorov zabezpečila Kremnici v dnešnom ponímaní raketový štart, pretože hneď po obdŕžaní donačnej listiny sa stala kráľovským banským mestom. Sídlil tu kráľom menovaný vysoký úradník (comes), ktorý stál na čele banskej a mincovej komory spravujúcej 12 stolíc. Riadil banské podnikanie a ako zástupca panovníka dozeral na ťažbu drahých kovov a na kvalitu razených mincí. Kremnica mala v bývalom Uhorsku vedúce postavenie aj vo Zväze siedmich stredoslovenských banských miest (Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Krupina, Nová Baňa, Banská Belá, Pukanec a Ľubietová).
V stredoveku bola významnejšia ako Banská Štiavnica, s ktorou až do dnešných čias vedie skryto otvorenú súťaživosť. Panovník, ktorému osobne záležalo na rozvíjaní nového mesta, nielenže minciarom udelil zvláštne výsady, ale mestu daroval aj lesy v okruhu dvoch míľ (približne 16 km), pretože v baniach a hutách sa spotrebovalo značné množstvo dreva a dreveného uhlia. Súčasne priznal obyvateľom Kremnice právo slobodne voliť richtára a prísažných a tí sa za svoju činnosť a rozhodovanie zodpovedali priamo panovníkovi. Mešťania podliehali pod súdnu právomoc vlastného voleného richtára a bez jeho súhlasu ich nikto nesmel uvrhnúť do väzenia. Tieto výsady Kremnicu pozdvihli Kremnicu medzi najdôležitejšie mestá v Uhorsku. Pre zaujímavosť, kremnickí komorskí grófi i mesto používali na pečatenie úradných písomností červený vosk. Oficiálne toto privilégium potvrdil panovník mestu v roku 1456. Zásluhou kremnických baní malo v stredoveku Uhorsko monopolné postavenie na svetových trhoch zlata. To bol dôvod, že aj nasledovní panovníci mesto navštevovali, predošlé práva obyvateľom opätovne potvrdzovali a ďalej rozširovali. Koncom 14. storočia bolo mesto oslobodené od platenia mýta, roku 1425 dostalo trhové a roku 1696 jarmočné právo.
Patrónkou mesta sa stala mučeníčka sv. Katarína Alexandrijská, ochrankyňa vedy a múdrosti. Podľa tradície bola za svoju vieru prenasledovaná a mučená tak, že ju priviazali na koleso vybité klincami a v tom ju vláčili. Keď sa koleso rozpadlo, odťali jej hlavu. Preto ako atribút drží v pravej ruke meč ako ochrankyňa a ľavou rukou pridržiava erb mesta, ktorý má v hornej časti nad zlatým zlomeným polkolesom (znak, že bola lámaná v kolese, ktoré sa pri jej mučení zlomilo) písmeno C, ktoré by mohlo mať trojaký význam: Cremnicia, Carol (Karol Róbert I. zakladateľ mesta) a Catharina (patrónka mesta). Spodnú ľavú časť štítu tvorí znak Uhorska z čias rodu Anjouovcov, ku ktorému patril zakladateľ mesta (modré pole posiate ľaliami). Vpravo je znak Arpádovcov (sedemkrát červeno strieborne delené pole – podľa tradície symbol štyroch uhorských riek – Dunaj, Tisa, Dráva a Sáva).
Začiatky baníckej činnosti
Nevieme presne, kedy ľudia objavili na tomto území zlatú rudu a kedy vznikla banská ťažba, ale určite to bolo skôr ako 17. novembra 1328, keď bola mestu vydaná privilegiálna listina. Viaceré náznaky svedčia o tom, že už pred 14. storočím bola v údolí kremnického potoka prosperujúca osada, a to so slovanským obyvateľstvom (ku ktorému sa pridružilo nemecké), lebo názov Cremnychbana sa odvodzuje od kremeňa a „bana“ má do dnešných dní jednoznačný význam. Dochovaný písomný zápis z roku 1331 uvádza súpis nehnuteľného majetku bohatého ťažiara, v ktorom sú uvádzané zariadenia používané pri ťažbe. Okrem baní aj rudné mlyny a stupy. Tieto zariadenia s prívodom vody určite nemohli byť vyhotovené za 3 roky (teda od založenia mesta v roku 1328 do roku súpisu majetku v roku 1331).
Prizvaní nemeckí ťažiari okrem toho, že mestu vtlačili na dlhé obdobie nemecký ráz, svojimi technickými znalosťami sa výrazne pričinili o enormné zvýšenie produkcie množstva vyťaženej rudy, v čoho dôsledku mesto neuveriteľne hospodársky napredovalo. Podľa dobových záznamov sa v 14. storočí vyprodukovalo ročne približne 400 kg zlata. Pracovalo tu 39 banských mlynov a 12 hút, čo na tú dobu predstavovalo veľkú priemyselnú zónu. Na konci 15. Storočia bol panovnícky dvor v určitej finančnej tiesni, preto kráľ prenajal podnikateľským rodinám Thurzovcov a Fuggerovcov kremnickú komoru. Noví majitelia sa snažili z baní vyťažiť čo najviac, do baní investovali, no vyplácanie robotníkov v nehodnotnej minci vyvolávalo sociálne nepokoje. Mesto ohrozili husitské vojská iba raz (1433) a Turci viac menej skôr okrajovo. Napriek tomu mali vojny na ťažbu negatívny dopad. Pokoj mestu nepriniesli ani odbojní šľachtici Bočkaj, Betlen, Tököly a Rákoci (17. storočie a začiatok 18. storočia), ktorých finančné záujmy zakaždým priviedli do Kremnice. Po potlačení rebélií si žiadal zlato zase cisárska dvor a jeho prívrženci.
V 16. storočí, najmä po roku 1580, súkromné bane začal postupne pre ich insolventnosť skupovať štát. Kremnická komora bola podriadená priamo ústredným úradom vo Viedni (po roku 1526 bolo Uhorsko aj so súčasným Slovenskom začlenené Habsburgovcami do Rakúskej monarchie). Aj keď sa aj v Kremnici používali vodočerpacie stroje, slávni konštruktéri takýchto strojov pôsobili v Banskej Štiavnici (Hell) – vyvinuli na tie časy špičkovú banskú čerpaciu techniku, pomocou ktorej boli zachraňované štiavnické bane pred nerentabilnosťou a zatopením. Kremnica po objavení nových ložísk zažila v 18. storočí nové obdobie prosperity. Na konci tohto storočia však kremnické hospodárstvo upadlo opäť do krízy. Mestu nepomohol ani veľký požiar, ktorý ho postihol v roku 1777.
V časoch, keď v banskej činnosti nastal úpadok, dochádza v meste k sociálnym nepokojom. Aj keď sa v baníctve a pri získavaní zlata z rudy využívali moderné technológie danej doby, Kremnica už nikdy neobnovilo svoju slávu. Počas II. sv. vojny boli kremnické bane značne poškodené a v roku 1972 sa celá banská činnosť zastavila z dôvodu nerentabilnosti. V polovici 19. storočia nastalo akési hospodárske prebudenie mesta vybudovaním železnice, získaním bohatých lesov a vznikom menších fabričiek, ktoré zhodnocovali, využívali materiál, ktorý poskytovalo okolie.
V roku 1950 do mesta doniesol pracovné príležitosti Elektrovod s programom výroby elektrických prenosových vedení vysokého napätia. Fabrika (dnes Elba) od založenia prešla mnohými administratívnymi zmenami, menila sa aj výrobná náplň podniku, ale dodnes je popri mincovni druhou živiteľkou kremnických obyvateľov.
Mincovňa
Ako už bolo spomenuté, so založením mesta úzko súvisí aj začiatok mincovníctva. Už v roku 1329 Karol Róbert v Uhorsku novou mincovou reformou dal do obehu uhorské strieborné groše, razené podľa kutnohorského vzoru. Tie vytláčali z obeživa dovtedy platné denáre, ktoré boli často znehodnotené falšovaním. Súčasne s grošmi začali sa raziť aj kremnické florény, neskôr zvané dukáty, podľa vzoru mincí z Florencie. Pre vysoký a stabilný podiel rýdzeho zlata a technické spracovanie zaradili sa medzi najhodnotnejšie a najvyhľadávanejšie platidlá v Európe.
V 15. a 16. storočí s rozvojom obchodu súvisel dopyt po platidlách, čo zabezpečilo kremnickej mincovni rozkvet. Keďže cena zlata na svetových trhoch klesla a v Kremnici sa ho ťažili menšie množstvá, panovník nariadil, aby sa v mincovni začalo s razbou strieborných toliarov (1554). V ďalších storočiach razila mince pre monarchiu a po I. sv. vojne do začiatku 90. rokov minulého storočia bola jediným výrobcom mincového obeživa pre Československo. Od prvého januára 1993 si plní túto úlohu v službách novej Slovenskej republiky a v polovici augusta roku 2008 začala s výrobou slovenských euromincí.
Až do polovice 17. storočia sa mince razili ručne, od roku 1661 na valcových strojoch, poháňaných vodnou energiou, od 18. storočia na tzv. balanciéroch a od 19. storočia na moderných raziacich strojoch. Technické vybavenie a pracovné postupy pri razbe dosiahli takú úroveň, že slúžili za vzor pre iné svetové mincovne. Dokonca ruská cárovná Katarína II. vyslala svojich expertov a tí využili poznatky z kremnickej mincovne pri budovaní podobného zariadenia v Petrohrade. Kremnická mincovňa je najstarším nepretržite na jednom mieste pracujúcim podnikom na svete a tak je raritou medzi podobnými prevádzkami.
S razením mincí technologicky a logicky úzko súvisí aj razenie medailí, ktoré nie sú peňažnou jednotkou. Ide o umelecký artefakt s veľmi koncentrovanou spoločenskou výpoveďou. Medailérstvo vzniklo v 15. storočí v renesančnom Taliansku. Veľkú popularitu mali najmä medaily vydané z príležitosti korunovácií panovníkov, upomienkové medaily na rôzne výročia v Rakúsko Uhorskej monarchii, ako aj plakety s náboženskou tematikou od umelecky hodnotných až po tie púťové. Obdobie baroka si potrpelo na rôzne typy medailí, najmä štátne a vojenské. Prechodný koniec tejto výroby v Kremnici znamenal vznik ryteckej akadémie pri viedenskej mincovni v roku 1734. K produkcii medailí sa kremnická mincovňa vrátila v druhej polovici 19. Storočia, ako aj po vzniku Československej republiky v roku 1918. Kremnickí medailéri dosiahli na tomto poli umenia pozoruhodné výsledky a medzinárodné uznania a o ich kvalitnej práci aj dnes hovoria časté objednávky zo zahraničia.
Sprvu budova mincovne nemala stabilné miesto. Až niekedy na prelome 14. a 15. storočia boli vystavané jej budovy v severozápadnom nároží námestia vo vnútri mestského opevnenia. Komplex výrobných budov sa v priebehu stáročí čiastočne menil podľa potrieb na umiestnenie techniky a v súlade s praxou. Areál bol v rokoch 1882, 1889, 1958 značne rozšírený aj o administratívne budovy a pridružené prevádzky. V roku 2007/2008 prešla fabrika ďalšou stavebnou úpravou, keďže do hál boli inštalované nové raziace stroje, čo súviselo s augustovým nábehom na razenia slovenských euromincí.
Stavebné pamiatky
Historické jadro Kremnice spolu s Mestským hradom vznikali postupne od 14. až do 15. storočia a stali sa unikátom v svojskom riešení stredovekého gotického urbanizmu. Pôvodne bolo na hrade aj sídlo komorského grófa a zrejme tam boli uložené aj zásoby drahých kovov. Postupom času pribúdali v hradnom areáli ďalšie stavby a v období vrcholnej gotiky bol hrad definitívne dotvorený. Areál bol obohnaný dvojitým pevnostným múrom, tzv. cvingrom a spevnený štyrmi baštami. Na gotické hradné opevnenie nadväzuje opevnenie mesta, ktoré sa prvýkrát spomína v roku 1441. Išlo hradby s baštami, priekopou a tromi bránami, ktorými sa vchádzalo do mesta. Jeho stavba pravdepodobne súvisela s malým dekrétom kráľa Žigmunda Luxemburského z roku 1405, ktorým nariadil, aby dôležité kráľovské mestá boli opevnené. Dodnes sa zachovala iba Dolná brána, ku ktorej bol v roku 1539 pristavaný barbakán.
Opevnenie veľmi jasne ohraničuje vnútorné mesto a do dnešných čias je pomerne dobre zachované. Oproti iným mestám sa stredoveká Kremnica rozkladá na pomerne malej ploche, asi 4,5 ha Okružné a hradobné uličky tu takmer chýbajú a parcely domov zväčša susedia s hradbami. Lichobežníkové námestie v kopcovitom teréne lemujú meštianske domy postavené v gotickom a renesančnom štýle. Počas 2. svetovej vojny boli domy v meste vypálené, ale v 50. a 60. rokoch ich nahradili štylizované moderné stavby, ktoré uzatvorili námestie. Aj keď pôvodné dodnes zachované domy boli najmä v predošlom storočí vnútorne zmodernizované, zachovalo sa v nich zväčša unikátne vnútorné architektonické riešenie, zodpovedajúce dobe, v ktorej boli stavané.
Medzi stavebné pamiatky môžeme zaradiť napríklad aj barokovú fontánu z roku 1751, ktorá sa nachádza v severnej časti námestia, pričom nie je vylúčené, že vznikla v Stanetiho stavebnej a sochárskej dielni. Aj keď je dielo stavebne mohutné, v kamenárskom prevedení je pomerne jednoduché. V rokoch 1990 až 1992 bola reštaurovaná s finančnou pomocou Štátneho fondu Pro Slovakia, no dokončená a sprevádzkovaná bola až v roku 2013.
Keďže Kremnica sa nachádza takmer v strede Slovenka, neobišlo ju ani Slovenské národné povstanie, na ktoré sú v meste mnohé pamiatky. Pri oslavách 10. výročia tejto udalosti odhalili sochu Fraňa Štefunku, ktorá dodnes dekoruje miesto pri Dolnej bráne. Zobrazuje matku so synom, ako prichádzajú za otcom partizánom. Historické centrum Kremnice bolo v roku 1956 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu a stredoveký Mestský hrad je národnou kultúrnou pamiatkou.
Sakrálne pamiatky
Na hradnom nádvorí, vľavo za Severnou bránou, stojí najstaršia stavba hradu – karner, čiže rotunda niekedy zo začiatku 14. storočia zasvätená sv. Ondrejovi. Predpokladá sa, že plnila úlohu kostolíka staršej osady Cremnychbane. Nevylučuje sa však, že úlohu kostolíka plnila aj iná, dnes už neznáma stavba. Na hradnom návrší bol cintorín. Keďže rozlohou nepostačoval, tak vykopané kosti zo starších hrobov sa ukladali do spodnej časti rotundy – kostnice, ktorá je zapustená do zeme. Horná, zreštaurovaná časť slúžila ako kaplnka a dnes sú v nej obnovené gotické nástenné maľby ako súčasť expozície Mestského hradu.
Ústrednou stavbou hradného komplexu je gotický kostol svätej Kataríny. Vznikol niekedy okolo roku 1400 a dodnes nie je jasné, či mu predchádzala nejaká stavba (či už cirkevný alebo svetský objekt). Svätyňu pristavali k lodi až neskôr. Je to stavba s pomerne krátkou, ale širokou dvojloďou, s dlhým presbytériom, dvoma kaplnkami a s mohutnou a vysokou vežou, ktorá bola veľmi poškodená pri požiari v roku 1560, preto bola dostavaná neskôr v renesančnom slohu. Pri výzdobe kostola použili vtedy veľmi obľúbené dekoratívne iluzívne prvky, ktoré sú doplnené bohatými architektonickými detailmi z dielní viedenských staviteľov.
Hlavný oltár je zasvätený patrónke a dopĺňajú ho štyri bočné oltáre (všetky neogotické). V rokoch 1884 – 1887 prešiel kostol nielen obnovou, ale aj veľkou neogotickou prestavbou. Následná komplexná oprava hradného areálu a zároveň archeologický prieskum sa uskutočnili v rokoch 1976 – 1996. Najnovším prvkom v kostole je organ, ktorý má takmer 3500 píšťal. Výborná akustika priestoru dala základ pravidelným letným organovým koncertom.
Dominantou námestia je barokový morový stĺp sv. Trojice. Pôvodný, ktorý bol postavený počas morovej epidémie (1710), bol veľmi jednoduchý, preto sa kremnickí mešťania uzhodli, že dajú postaviť nový, okázalejší. Objednávku zadali miestnemu sochárovi Dionýzovi Stanetimu, ktorý sa už jeho dokončenia nedožil. Bol stavaný v rokoch 1765 – 1772 ako jeden z posledných významnejších morových stĺpov v bývalých habsburských krajinách, ktorý slúžil ako pamätník na tie hrozné roky. Je to architektonický skvost pylónového tvaru a čnie do výšky skoro 20 metrov, čím sa zaraďuje medzi najvyššie stavby tohto typu. Je ukončený svätou trojicou a zdobený drobnými plastikami anjelov a reliéfmi s náboženskou tematikou. Sochy 14 svätcov – patrónov baníkov a ochrancov pred morom sú v nadživotnej veľkosti. Keďže súsošie je z pieskovca, plastiky trpia eróziou, preto už niekoľkokrát museli byť reštaurované i vymenené za kópie. Naposledy to bolo v rokoch 1992 – 1999 vďaka príspevkom Štátneho fondu Pro Slovakia a Národnej banky Slovenska.
Na námestí si každý návštevník mesta všimne kostol zasvätený sv. Františkovi z Assisi, ktorý bol postavený v rokoch 1653 – 1660. Roku 1702 sa spomína rozšírenie sakristie a predĺženie chóru. V súčasnosti je kostol zvnútra veľmi pekne zreštaurovaný, aj keď bez pôvodného oltárneho obrazu, ktorý sa reštauruje. Kostol je jednoloďový s pristavenou Loretánskou kaplnkou z roku 1758. Výstavba kostola sa spája s príchodom prvých rehoľníkov, bratov františkánov do mesta v roku 1649. Kostol je vo vnútri prepojený s rozsiahlym kláštorným komplexom so štyrmi krídlami, uprostred s dvomi dvormi. Rehoľníci sa za celé obdobie pôsobenia zaslúžili o povznesenie náboženského a kultúrneho života v meste. Najmä v 20. storočí bolo spoločenstvo veľmi aktívne. Každoročne sa nacvičilo a odohralo v kláštornej divadelnej sále niekoľko hier. V priestoroch kláštora vychádzali aj celoslovenské náboženské periodiká Priateľ dietok a Serafínsky svet, ako aj príležitostná náboženská literatúra. Táto činnosť nemohla ostať bez odozvy u vtedajšej štátnej moci, ktorá sa postarala, že presne po 300 rokoch od príchodu bratov františkánov do mesta, teda v roku 1949, všetci rehoľníci museli opustiť kláštor a boli deportovaný do zberných táborov s odôvodnením, že sa v ňom vykonávala protištátna činnosť. Po ich odchode bol kláštor poštátnený a dlhé roky bola v jednej jeho časti kinosála, hudobná škola, obchod a iné inštitúcie. Kláštor chátral, prípadne sa v ňom robili stavebné zásahy, ktoré narúšali pôvodnú architektúru. Stal sa nekontrolovateľne prístupným verejnosti 24 hodín denne. Čo mohlo, to sa ukradlo, zvandalizovalo, vrátane zneuctenia krýpt, opustené priestory sa stali smetiskom. V 70-tych rokoch sa jeho priestory prestali využívať, provizórne sa uzavrel, lebo sa stal nebezpečným pre nepovolaných návštevníkov a hrajúce sa deti, ktorým poskytoval nepreberné množstvo – úkrytov od dvojposchodových pivníc v rámci systému podzemných chodieb, cez tri poschodia až po rozsiahlu povalu. V priebehu rokov sa niekoľkokrát objavila snaha opraviť kláštornú budovu, ale vždy to skončilo pre nedostatok pochopenia u miestnych funkcionárov, ale aj pre nedostatok financií. Posledné roky katolícka mládež dobrovoľne brigáduje v priestoroch kláštora pod heslom sv. Františka „Oprav môj dom“. Urobili veľký kus práce na jeho záchranu. Bohužiaľ ale nie na jeho revitalizáciu, a preto je to stále len ruina i keď zo strany námestia omietnutá. S trpkosťou treba poznamenať, že niektoré rehole (augustiáni pri Košiciach) si stavajú nové kláštory na miestach, kde nikdy nebol u obyvateľstva v povedomí rehoľný život a mestá, v ktorých bola tradícia, obchádzajú. Týka sa to aj rádov, ktoré sa venujú mládeži, školstvu (saleziánky v Bratislave), veď Kremnica je už takmer 100 rokov mestom hluchonemých, ktorí tu majú silné zázemie a dobré materiálne vybavenie (školy, internáty). V 60-tych rokoch bola skatalogizovaná rozsiahla františkánska knižnica, v ktorej boli knihy nielen náboženské, ale aj z rôznych vedeckých oborov, v rôznych jazykoch. Nachádzalo sa v nej aj niekoľko prvotlačí. Časť tohto knižného bohatstva bola prevezená do Slovenskej národnej knižnice v Martine, kde bola zreštaurovaná.
Pri nemocnici (špitály) v Kremnici vznikol v rokoch 1382 – 1393 jednoloďový gotický rímsko-katolícky kostol sv. Alžbety, ku ktorému bola v roku 1712 pristavaná veža. Za hradbami mesta si v roku 1682 nemeckí evanjelici postavili drevený kostol (modlitebňu), ktorý časom prestal vyhovovať. Preto si v rokoch 1824 – 1826 z milodarov vybudovali murovaný chrám s farou v klasicistickom slohu. Neďaleko stála aj synagóga, ktorá bola v čase 2. sv. vojny poškodená a už neobnovená. Na prístupových cestách do Kremnice z okolitých dedín sú rôzne malé sakrálne stavby, ktoré slúžili najmä dochádzajúcim baníkom, aby si pri nich oddýchli a pomodlili sa. V rokoch 1729 bohatí mešťania pod patronátom františkánov dali vybudovať veľkolepú kalváriu, zakončenú kaplnkou kostolíkom. V priebehu rokov bola niekoľkokrát obnovená, doplnená, ale od roku 1948 chátrala a dielo skazy dokončili vandali. V roku 2006 združenie Kalvária a mesto iniciovali jej opravu z fondov EÚ a z milodarov veriacich. V neďalekej dedinke Kremnické Bane sa traduje, že pri gotickom kostole sv. Jána Krstiteľa, ktorý spravujú bratia kapucíni, je geografický stred Európy, dnes označený symbolickým pamätníkom. Zaujímavosťou je, že z jednej časti kostolnej strechy tečie voda do Váhu, z druhej do povodia Hrona.
Technické pamiatky
Okolie i samotné mesto je bohaté na rôzne technické pamiatky, hlavne sú to objekty banských závodov. K nim môžeme priradiť i vodné dielo, tzv. turčekovský vodovod, ktorým v 15. storočí kremnickí baníci previedli vodu z povodia Váhu do povodia Hrona. Toto technicky odvážne dielo má dnes dĺžku takmer 34,5 km a je dôkazom dômyselnosti a vysokej technickej vyspelosti vtedajších baníckych odborníkov. Aj po piatich storočiach od vzniku si udržiava svoj hospodársky význam a v súčasnosti voda z neho slúži na výrobu elektrickej energie na IV. šachte. Poháňa turbíny elektrárne, ktorá bola daná do prevádzky v roku 1921 v hĺbke 245 m a dodnes v nej pracuje pôvodné technické vybavenie. Na odvodňovanie banských diel slúžili tzv. dedičné štôlne. Hlavná dedičná štôlňa, vybudovaná v 19. storočí, vyúsťuje poniže mesta a vodu odvádza do Hrona.
Súčasnosť
Dnešných návštevníkov neláka do Kremnice zlato, ale bohatá história, zachované pamiatky, krásna príroda s dobrými podmienkami na šport a turistiku vo všetkých ročných obdobiach. Pre tých náročnejších je určená pešia turistika po viacerých prírodných rezerváciách, ale prídu si na svoje aj vyznávači cykloturistiky. Tí, ktorí dávajú prednosť histórii, určite budú spokojní s návštevou pamiatok, niektorého z múzeí, ako aj prechádzkou po stopách význačných osobností v meste. Tým pohodlnejším sa odporúčajú výlety do okolia a zber lesných plodov. V zimnom období je v bezprostrednom okolí mesta viacero príležitostí na zimné športy. Strediská Skalka, Krahule, Králiky, Turček ponúkajú lyžiarom desiatky kilometrov upravovaných bežeckých i zjazdových tratí. A kto by nepoznal najmasovejšie podujatie na Slovensku, vytrvalostný lyžiarsky beh Biela stopa? Alebo v lete poriadané Kremnické gagy?
Peter Ország