Článok bol publikovaný v časopise Kremnický letopis 2/2012
Podľa doterajších zistení bolo hudobné umenie v Kremnici do polovice 19. storočia prevažne previazané s aktivitami cirkví v meste. Preto sa hudba predvádzala väčšinou v kostoloch. Pri prechádzke mestom si ešte štyri zo šiestich môže návštevník obzrieť.
„Zámocký“ kostol – kostol sv. Kataríny (patrónkymesta) umiestnený v hradnom areáli, ktorý je dnesmiestom konania rôznych podujatí, napríklad festivaluKremnický hradný organ. V jeho blízkosti sa nachádzaveža, na ktorej pôsobili trubači.
„Rínocký“1 kostol – kostol sv. Panny Márie, niekedy nazývaný aj farský, stál na námestí nad morovýmstĺpom a bol asanovaný kvôli narušenej statike v 19.storočí.
„Františkánsky“ (1653) – kostol sv. Františka. Nachádza sa v dolnej časti námestia. Bol postavený spolu s kláštorom pre františkánov.
„Špitálsky“ kostol – kostol sv. Alžbety je umiestnený mimo starého mesta, mimo hradieb, v dolnej častimesta pri dnešnej poliklinike. Tak ako ostatné kostolypatril striedavo evanjelickej aj katolíckej cirkvi. Dnes jeto rímskokatolícky kostol.
Evanjelický kostol – dnes stojí naľavo od kremnického potoka smerom na lyžiarske stredisko Skalka, neďaleko kina na ulici Pavla Križku. Bol postavený v 18.storočí.
Synagóga – stála pri Červenej veži pod hradbami pripotoku. Svedčí o existencii židovskej komunity v meste. Na jej mieste ešte donedávna fungovala materská škola.
Kremnicu preslávilo veľké množstvo muzikantských osobností. Medzi prvých patrili trubači, neskôr pôsobili v meste i výrobcovia nástrojov, organisti, kantori atď. Najviac však preslávili hudbu v Kremnici hudobní skladatelia. Spomenieme si stručne na najvýznamnejšie osobnosti hudobného života v Kremnici.
Trubači
Dôkazy o pestovaní vokálnej aj inštrumentálnej hudby v Kremnici pochádzajú z 15. storočia. Korene hudobníkov v Kremnici v tomto období môžeme hľadať v prvom rade v strážnom systéme mesta (na veži hradného komplexu) u vežových strážnikov – trubačov (turnerov).2 Trúbenie bolo vlastne fanfárou, pohybom po tónoch rozloženého durového akordu tak, ako to dovoľovalo prefukovanie nástroja do vyšších harmonických tónov. Hranie chorálov samo o sebe tiež nevyžadovalo väčšie umenie. Jedine účinkovanie pri bohoslužbách kládlo na trubačov pomerne vysoké nároky z technickej i umeleckej stránky, pretože repertoár bol aj v Kremnici na vysokej úrovni. Hrali sa skladby Hammerschmidta, Scheina, Senfla, Josquina, Lassa a iných autorov, v ktorých boli neraz predpísané aj náročné obligátne inštrumentálne party. Pri výbere kremnických trubačov bolo najdôležitejšie hudobné vzdelanie. Nemáme správy o tom, že by tvorili trubačský cech. Trubačom sa mohol stať však iba ten hudobník, ktorý sa určitú dobu učil u trubačského majstra a dostal výučný list. Aj viacerí kremnickí trubači mávali učňov, čo sa dodržiavalo až do čias posledného kremnického majstra – trubača Ferdinanda Ulmanana prelome 19. a 20. storočia. V rôznych predpisoch, ktoré boli vydávané pred trubačov, sa môžeme dozvedieť niekoľko ich mien, napr. majster Blöckl. Slobodné trubačské (turnerské) umenie (die freieKunst Thurnerei) sa v Kremnici rozvíjalo asi do roku 1898. Dvaja z posledných kremnických turner majstrov boli Ferdinand Ulman a Jozef Alleram.3 Keď povolanie muzikantov – trubačov zaniklo, nastúpil na ich miesto hasičský hudobný zbor. Ten hrával na veľké sviatky na veži až do čias, kedy hudba na veži „zámockého“ kostola skončila. Poslednýkrát v tomto období zazneli trubačské fanfáry v roku 1905. O obnovu tradície vyhrávania na veži sa v posledných rokoch stará dychová hudba Minciar. Každý rok sa 24. decembra pred polnočnou omšou rozliehajú ulicami mesta vianočné koledy, ktoré sprevádzajú veriacich na ceste na omšu.4
Teoretik
Ako jedného z prvých hudobníkov nášho mesta a zároveň celoslovensky významnú osobnosť spomeniem hud. teoretika Štefana Monetaria (15. – 16. stor.). Štefan Monetarius sa v Kremnici narodil, avšak svoje štúdiá absolvoval vo Viedni. Jeho najznámejšie dielo je Epithoma utriusque musices practicae, ktorá vyšla tlačou v roku 1518 v Krakove.5 V tomto roku ubehne 495 rokov od vydania tohto teoretického diela, podávajúceho všeobecné zásady menzurálnej (výška a dĺžka nôt) hudobnej teórie.6
Organisti, organári
Prvé záznamy o organistoch v Kremnici sa nachádzajú vo výkaze daní a výdavkov z roku 1466.7 Prvého organistu mesta Kremnice, majstra Tomáša, poznáme zo záznamov z roku 1493. Jeho nástupcom bol Blažej, ktorý tu pôsobil v rokoch 1503 – 1528.8 V dejinách slovenskej hudby sa uvádza, že Matej Burian, kremnický organár a organista, pôsobil v meste v rokoch 1568 – 1581. Z dokumentov vysvitá, že vyrábal a opravoval organy pre celé ostrihomské arcibiskupstvo. Prví, ktorých františkáni pozvali účinkovať v kostoloch, boli organista Johann Christian Ehrenreich Stirbitz, ktorý bol po svojom otcovi zvolený za organistu v roku 1663 (už je tomu 350 rokov).V čase, keď bol v roku 1774 jeden z kostolov vrátený katolíkom, si hudbu vo františkánskom kostole vzala na starosť „Cammer capelle“. Františkáni preto už nemuseli platiť najatých hudobníkov, čo vyhovovalo duchu rehoľnej chudoby. V roku 1602 prijala mestská rada za organistu Egídia Krivonosa. Po Egídiovi Krivonosovi bol za organistu vybratý Ján Stirbitz, syn kremnického mešťana, organára Martina Stirbitza. Z organistov v 17. storočí poznáme viaceré mená. Augustín Deutschmann bol označovaný v Kremnici ako „Schulcollega“. Mladý Stirbitz mal hrávať v pracovný deň. V roku 1674, teda krátko po prevzatí kostolov katolíkmi, vykonal v Kremnici kanonickú vizitáciu tekovský arcidiakon Andrej Péterffy. V kostole sv. Alžbety účinkoval v tom období ako organista Juraj Sidarius. Na sviatky spieval slovenské piesne, za čo bol primerane ohodnotený. Organárstvo malo v Kremnici dlhú tradíciu. Po Martinovi Stirbitzovi pracoval v Kremnici asi od roku 1659 organár Izák Roglmayer. Bol váženým a vplyvným občanom, dokonca sa v roku 1677 stal členom mestskej rady. Ku koncu 17. storočia existoval v Kremnici cech stolárov a tokárov, do ktorého patrili aj organári. Po smrti Jána Stirbitza v roku 1662 bol zvolený za organistu jeho syn Ján Christian Ehrenreich Stirbitz. V 16. – 17. storočí sa Kremnica vďaka organárskej tradícii zaradila medzi významné mestá organárstva na Slovensku, a to najmä vďaka organárskym rodinám: Burianovcov, Zorkovských, a Podkonických. K známym organárom patrili Ján Transsilvanus, Ján Balvus, Matej Burian, Martin Stribitz, Michal Gleckner, Izák Roglmayr. Jednou zo svetských kapiel bola Komorská kapela, ktorú budeme ešte niekoľkokrát spomínať, tzv. „Cammer capella“. Vydržiavali si ju kremnické bane a mincovňa. Účinkovala na oficiálnych slávnostiach, najmä na bohoslužbách. Okrem cirkevnej hudby predvádzala aj hudbu čisto inštrumentálnu. Z repertoáru sú pozoruhodné zachované svetské orchestrálne skladby – symfónie a ouvertúry s menami autorov: Zimmermann, Antonín Aschner, Matej Czerny, Eduard Kulka a iných. Pôsobili v meste ako mestskí kapelníci a súčasne akodirigenti v „Cammer capelle“.Kostolní hudobníci boli považovaní za samozrejmú zložku cirkevného i kultúrneho života v Kremnici.9
Skladateľské osobnosti
Medzi prvých kremnických skladateľov pôsobiacich v Kremnici do obdobia romantizmu patrili Richter Cremnic, rodina Ružičkovcov a Anton Aschner.10 Na začiatku 19.storočia patrili k skladateľom v Kremnici kapelníci Anton Bernhardt a Anton Wurm, ktorého diela majú iba dokumentačnú hodnotu.11 Medzi českých hudobníkov pôsobiacich v Kremnici patril Eduard Kulka a František Janeček.12 Osobitné miesto patrí nestorovi slovenskej hudby Jánovi Levoslavovi Bellovi. Dôležitú časť hudobného života v mesta zaplnila i skladateľka Ľudmila Križková-Lehotská. Bohatú hudobnú minulosť mesta uzatvára v 20. storočí hudobný skladateľ a učiteľ hudby Rudolf Ország.
Richter Cremnic
V hudobnom archíve františkánskeho kostola v Kremnici sa nachádzajú medzi inými hudobninami aj adventná antifóna „Alma Redemptoris Mater“ pre basové sólo, dvoje huslí, violončelo a organ od Richtera Cremnic. V 18. storočí boli v Kremnici dvaja hudobníci tohto priezviska. Jeden bol Jozef Václav (Wenzel) Richter, ktorý bol majstrom kremnickej Komorskej kapely. Slúžil ale aj vo farskom kostole ako huslista. Nie je jednoduché zaradiť ho do radu kremnických hudobníkov, lebo pojmy „kantor“ a „kapelník“ neboli jednoznačné a často sa zamieňali. Táto zámena sa dá vysvetliť tak, že Richter ako huslista a neskôr Ružička a Aschner ako kantori boli v službách farského kostola a súčasne zastávali aj miesto kapelníka v Komorskej kapele. Teda Václav Jozef Richter dostával plat z mestskej pokladnice za službu vo františkánskom kostole. Podľa mena pochádzal Václav Jozef Richter z Moravy. V roku 1734 sa kantorom stal Johann Joseph Richter.13
Rodina Ružičkovcov
Meno Ružička sa v 18. storočí vyskytovalo často. Bola to hudobnícka rodina, ktorej členovia slúžili ako hudobníci mestu tri či štyri generácie. Najvýznamnejším z rodiny bol Václav Jozef Ružička. Prvým členom bol Jozef Joachim Ružička, ktorý bol od roku 1726 vežovým majstrom a dostával dvestošesťdesiat zlatiek ročne. Podmienkou mesta pre jeho pôsobenie bolo, že dostane týždenný plat päť zlatiek, z čoho si platil aj pomocníkov. Avšak jeden z mestských hudobníkov nesúhlasil s podmienkami. Nechcel slúžiť pod vedením Ružičku, tak sa mestská rada rozhodla, že vežový majster bude dostávať vyše dve zlatky a dvaja turneri spolu štyri zlatky a tovariš nad jednu zlatku týždenne. Po smrti Joachima Ružičku v roku 1774 nastúpil na otcove miesto jeho syn Jozef Johann Ružička. Pri nástupe dostal zvláštne inštrukcie, že má prijímať za tovarišov len slobodných mládencov, avšak dobrých hudobníkov. O ďalšom členovi rodiny Johannovi Jozefovi sa zachoval pochvalný zápis v kuriálnom protokole. Po tom, ako dostal miesto vežového majstra, požiadal, aby sa tovarišom stal jeho syn Anton. Prijali ho na pol roka, ale ako to bolo zvykom vo všetkých kremnických cechoch, musel ísť najprv na istý čas na vandrovku. Ďalším členom rodiny bol Frantz, ale ten bol ako tulák vypovedaný z mesta. Patril k tretej generácii Ružičkovcov. O niečo mladší brat Alois slúžil mestu od roku 1795 ako vežový tovariš. Po smrti Jozefa Joachima Ružičku nastúpil na miesto kantora jeho ďalší syn Wenzel, ktorý sa stal aj kapelníkom komorskej kapely.14
Anton Aschner
Anton Aschner (1732 – 1793) bol rovesníkom J. Haydna.15 Patril k váženým osobnostiam hudobného života v Kremnici a k skladateľom klasicizmu na Slovensku.16 Pochádzal z Tirolska.17 Po Václavovi Jozefovi Ružičkovi bol Anton Aschnerv roku 1762 povolaný za kantora kremnického farského kostola. Dostával okolo stopäťdesiat zlatiek ročne. Už pred nástupom do funkcie pôsobil ako huslista. Neskôr sa ako tridsaťročný stal kapelníkom mestskej Komorskej kapely „Cammer Kapelle“, s ktorou sa staral o hudbu vo františkánskom kostole. V Kremnici pracoval tridsať rokov. Aj jeho synovia sa uplatnili v hudobnom živote v meste. Jozef Aschner pôsobil ako huslista vo farskom kostole a dostával o niečo vyššiu mzdu ako jeho otec pred tridsiatimi rokmi. Druhý syn Ferdinand sa stal po otcovej smrti kantorom a kapelníkom Komorskej kapely, ale len na dva roky. Tretím bol František, ktorý študoval teológiu a napokon sa stal učiteľom v Kremnici. Ďalším potomkom bol Ján Aschner, ktorý pôsobil ako altista. Anton Aschner bol uznávaným skladateľom. Uznanie si získal aj od Kráľovskej miestodržiteľskej komory a bol za svoje zásluhy v cirkevnej hudbe ocenený. Predtým sa takejto cti nedostalo ani jednému hudobníkovi a po ňom už len Jánovi Levoslavovi Bellovi. Svojím hudobným výrazom bol blízky tvorbe predchodcov viedenského klasicizmu.18 Z jeho tvorby sa zachovala pomerne rozsiahla časť vo františkánskej knižnici kremnického kláštora. Keďže pôsobil aj v Komorskej kapele, ktorá vystupovala tiež pri svetských príležitostiach, komponoval aj svetské skladby.19 Jeho skladateľská pozostalosť zahŕňa cirkevné diela: antifóny (16), árie (11), žalmy (5),rekviem, nešpory, graduál, canticum a sakrálnu zborovúkompozíciu.20
Eduard Kulka
Eduard Kulka (1802? – 1861) bol kapelníkom kremnického farského kostola a učiteľom hlavnej dievčenskej školy. Kládol dôraz na kontrapunktickú a imitačnú prácu, ako je zrejmé z troch zachovaných omší, ale aj z ďalších diel (ofertórium-kánon Salvum fac Imperatorem).21
František Janeček
František Janeček (1837 – 1909) sa narodil v Soleniciach v Čechách. Študoval v Prahe na organovej škole. Po štúdiách prišiel do Kremnice na žiadosť Eduarda Kulku. V rokoch 1866 – 1886 pôsobil v Kremnici ako učiteľ a organista. Jeho príručka „Teoreticko-praktický varhaník“, ktorá ostala len v rukopise, bola obľúbená.22 V katolíckej cirkevnej hudbe (ofertóriá, graduále, rekviem) preferoval klasicistické hudobné myslenie.23 Ako skladateľ zasiahol aj do svetskej hudby. Jeho skladby boli určené najmä pre pestovanie domácej a komornej hudby. V roku 1871 po smrti Eduarda Kulku sa o miesto mestského kapelníka spolu s ďalšími šiestimi uchádzačmi uchádzali aj Ján Levoslav Bella a František Janeček. Krátko pred vymenovaním Bellu bol menovaný mestským organistom František Janeček. Pôsobil aj ako učiteľ dievčenskej školy v Kremnici. Kedže nevyhoveli jeho žiadosti o udelenie miesta mestského kapelníka, neprejavoval už ďalej záujem o organizovanie hudobného života. Zostal činný skladateľsky.24
Ján Levoslav Bella
Najvýznamnejšou osobnosťou slovenskej hudby 19. storočia bol Ján Levoslav Bella (1843 – 1936). Narodil sa v roku 1843 v Liptovskom Mikuláši. Po gymnaziálnych štúdiách v Levoči a v Banskej Bystrici, kde zároveň študoval v teologickom seminári, získal vyššie teologické vzdelanie na univerzite vo Viedni. Pobyt vo Viedni využil na prehĺbenie poznatkov z filozofických a humanistických vied. Po krátkom pôsobení v Banskej Bystrici sa stal mestským hudobným riaditeľom v Kremnici (1869 –1881). Po konvertovaní na protestantizmus sa stal organistom nemeckej evanjelickej obce, učiteľom hudby a dirigentom Hudobného spolku v sedmohradskej Sibini (1881 – 1921). Poslednými pôsobiskami boli Viedeň (1921 – 1928) a Bratislava (1928 – 1936). Komponovať začal už ako gymnazista v Levoči. Spočiatku sa venoval prevažne tvorbe katolíckej duchovnej hudby, zborom a úpravám slovenských ľudových piesní, inštrumentálnym a komorným dielam. Svoje teoretické úvahy o obnove katolíckej cirkevnej hudby uverejňoval v nemeckých cirkevných časopisoch. Prostredníctvom vydavateľa hudobného časopisu Apollo v Budapešti poslal Bella niekoľko skladieb Frantzovi Lisztovi, ktorý sa o jeho dielach vyslovil pochvalne.25 S pozitívnym ohlasom predviedol J. Helmesberger vo viedenskej dvornej kaplnke Bellovu Omšu b mol pre miešaný zbor a orchester a Omšu Es dur. Mnohé cirkevné skladby Bella pri odchode z Kremnice zničil. V jeho umeleckom vývoji môžeme hovoriť o dvoch tvorivých vrcholoch. Prvý predstavujú diela, ktoré komponoval alebo sa s nimi začal zaoberať v Kremnici a dokončil ich v Sibini. Druhý tvoria zborové kantáty sibinskej proveniencie. K prvej kompozičnej skupine zaraďujeme symfonickú báseň Osud a ideál, umelé piesne na nemeckú poéziu, Sláčikové kvarteto c mol,op.25, Sonátu b mol pre klavír, trojdejstvovú veľkú romantickú operu Kováč Wieland na nemecké libreto O. Schlemma. Vďaka tomuto dielu je považovaný za tvorcu prvej opery na Slovensku. V duchovnej tvorbe sibinskej proveniencie nadviazal Bella v motetách a kantátach na tradíciu protestantskej hudby, ktorá vyrastala z protestantského chorálu. Medzi jeho duchovnými kantátami sú majstrovské diela ako Reformačná kantáta, Veľkonočná kantáta, Pôstna kantáta a kantáta Aký milý je Tvoj príbytok, ó Pane. Početná je aj Bellova svetská tvorba z tohto obdobia: mužské zbory, menšie inštrumentálne a neskôr organové diela, príležitostné orchestrálne diela a svetskékantáty.26 Pre kruh dôvernejších priateľov sa konali v Bellovom byte schôdzky, pri ktorých sa hrávali komorné skladby. Tieto schôdzky dávali Bellovi zabudnúť na mnohé biedy, hmotné starosti i vnútorné boje. Tieto mu spôsoboval jeho biskup, ktorý nerád videl Bellu na hudobnej dráhe a chcel ho opäť silou-mocou dostať na kňazskú dráhu. Užšieho okruhu ľudí sa týkali i takzvané „venčeky“ (Kränzchen), pravidelné schôdzky hudobnej kremnickej inteligencie, každý raz v inej rodine. Pri schôdzkach tohto rázu zväčša účinkovali členovia Bellovho zboru a orchestru. Tam predstavoval Bella svoje najnovšie skladby. Po všetkých spomínaných prácach si Bella našiel čas i pre komponovanie. Svedčia o tom nespočetné cirkevné skladby, ktoré príležitostne písaval ex abrupto. Na každej z nich sa prejavuje Bellovo kompozičné majstrovstvo.27 Cenná kultúrna práca, všestranná inteligencia, jemný nevyčerpateľný humor – to všetko vyzdvihlo Jána Levoslava Bellu na piedestál všeobecného obdivu. Každý bol Bellovou prácou nadšený, najmä jeho spolupracovníci. Bella získal pre svoje ciele každého. Jedine kremnická mestská pokladnica sa k nemu chovala macošsky. Ján Levoslav Bella zatúžil po širšom uplatnení. Preto v lete 1881 opustil Kremnicu a odišiel do Sibine.28 Za svoje celoživotné umelecké dielo sa Ján Levoslav Bella dožil aj oficiálneho uznania – pri príležitosti 85. narodenín mu bol udelený titul doktor filozofie honoris causa. Zomrel v Bratislave. Niekoľko dní pred svojou smrťou napísal báseň, ktorá dôstojne uzatvára život tohto veľkého skladateľa, nestora slovenskej národnej hudby29:
Jak milé slnko zájde k západu, mier rozhostí sa v celej prírode, tak zašiel, ktorý svietil národu a svätil pravde, sile, slobode.
Ľudmila Lehotská–Križková
Ľudmila Križková-Lehotská (1863– 1946), dcéra kremnického historika a archivára Pavla Križku, bola žiačkou Františka Janečka. Kompozične sa orientovala na menšie hudobné formy (piesne, zbory, klavírne skladby).30 Účinkovala ako organistka na bohoslužbách v evanjelickom kostole, a to v rokoch 1914 – 1918. Už ako šestnásťročná začala komponovať menšie, nenáročné skladby. Neskôr umelé piesne, harmonizácie ľudových piesní, rôzne príležitostné a inštrumentálne skladby. Niektoré z nich boli predvedené nielen na koncertoch v Kremnici, ale aj v iných mestách Slovenska.
„K hudbe som sa utiekala v dňoch radostných a ňou som si pomáhala v časoch krušných, ktorých najmä v národnom ohľade bolo v minulosti veľmi mnoho. Takmer všetky moje skladby sú výplodom duševného zanietenia pri rozličných príležitostiach a z rozličných podnetov, pričom moja osobná účasť ustupovala do pozadia“, povedala skladateľka.31
Rudolf Ország
Rudolf Ország (1893 – 1962) pochádzal z Ostrihomu, kde bol jeho otec organistom. Študoval na gymnáziu a neskôr na učiteľskom ústave v Ostrihome. V roku 1913 prišiel do Kremnice, kde začal pôsobiť ako organista, neskôr ako mestský kapelník.32 Vyše 20 rokov sa venoval povinnostiam organistu „zámockého“ kostola, pričom intenzívne študoval hudobný odkaz Jána Levoslava Bellu.33 Jeho tvorba súvisela s chrámovou tvorbou, pretože jeho pracovné povinnosti sa viazali k chrámu. Výnimočne však od neho pochádzajú aj menšie skladby necirkevného charakteru. Podnetom k ich tvorbe bola jeho pedagogická činnosť. V období po druhej svetovej vojne má jeho tvorba výlučne svetský charakter. Bolo to podmienené tým, že v tom čase pôsobil ako súkromný učiteľ hudby a od roku 1950 ako učiteľ Mestského hudobného ústavu v Kremnici. Skladby v tomto období písal pre svojich žiakov. Náročnosť prispôsoboval ich interpretačným schopnostiam. Výnimkou sú diela, ktoré komponoval pre dychovú hudbu, salónny orchester a zborové skladby. Z jeho diel je najvýznamnejšia Banícka omša a najrozsiahlejšia je detská opera Jurkov sen.34 Keď sa hudba v Kremnici začala vyučovať, vznikol žiacky orchester, ktorý pôsobil až do dvadsiateho storočia. Vytvorením orchestra získali chudobní žiaci výdatný prameň stálych príjmov. Do 20. storočia neexistovalo v Kremnici inštitucionálne hudobné školstvo. V 20.storočí vyučovali hudbu súkromní učitelia, neskôr bola založená i hudobná škola.
Súkromní učitelia hudby
V prvej polovici 20. storočia viedli vyučovanie hudby súkromní učitelia. V Kremnici ich bolo trinásť: Karol Antoš, František Janeček, Markéta Langerová, Adela Havašová, Oľga Dukkeová, Dezider Angyal, Jozef Zástěra, Elena Antošová, Coloman Antoš, Etela Antošová, Rudolf Ország, Ida Alexy, Bohuslav Jelínek.35
Karol Antoš, absolvent pražského konzervatória, je autorom niekoľkých opier. Vyučoval hru na klavíri a na husliach. Bol činný ako organista, pedagóg, skladateľ.36 V rokoch 1881 – 1923 pôsobil ako zbormajster a dirigent v kostole v Kremnici.37
František Janeček, syn Františka Janečka, mestskéhoorganistu a skladateľa. Pôsobil aj ako organista a pedagóg.
Markéta Langerová vyučovala hudbu, ale len malý počet žiakov.
Adela Havašová bola žiačkou J. L. Bellu, absolventka Hermanovho inštitútu. Okrem vyučovania sa venovala aj spevu.
Oľga Dukkeová bola absolventkou Mestskej hudobnej školy v Košiciach, tiež mala malý počet žiakov.
Dezider Angyal bol absolventom konzervatória v Budapešti. Jozef Zástěra pôsobil v Kremnici ako profesor gymnázia a súčasne súkromne vyučoval hru na husliach.
Elena Antošová, dcéra mestského kapelníka Karola Antoša. Spolu so súrodencami Etelou, Marcelou a Colomanom získali vzdelanie na Štátnej hudobnej akadémii v Budapešti. Elena vyučovala hru na husliach a spev.
Coloman Antoš, brat Eleny Antošovej, bol činný ako hudobný skladateľ, pôsobil na zámockom chóre ako spevák. Z Kremnice odišiel do Baziliky sv. Petra v Ríme, neskôr do USA.
Etela Antošová, sestra Eleny a Colomana, vyučovala hru na klavíri, husliach, spev a harmóniu. Z Kremnice odišla do Maďarska.
Rudolf Ország, spomínaný skladateľ pôsobil ako súkromný učiteľ hudby a v rokoch 1943 – 1944 sa stal riaditeľom nemeckej hudobnej školy v Kremnici. Po otvorení Mestského hudobného ústavu pôsobil ako učiteľ hry na husliach, klavíri a violončele.
Ida Alexi študovala na nemeckom konzervatóriu v Prahe. Súkromne vyučovala v Kremnici v rokoch 1933– 1944.
Bohuslav Jelínek, rodák z Tuchlovíc pri Kladne, absolvent Vojenskej hudobnej školy v Prahe, kde sa učil hre na viole, husliach a dychových nástrojoch. S bohatými skúsenosťami z pôsobenia v Komárne prišiel v roku 1933 do Kremnice.38 Vyučoval v Kremnici hru na husliach, neskôr klavíri a dychových nástrojoch. V roku 1933 prevzal úlohu dirigenta sokolského orchestra, neskôr sa stal dirigentom baníckej dychovky. V školskom roku 1935/36 sa stal na gymnáziu Pavla Križku v Kremnici učiteľom spevu. Popri pedagogickej činnosti sa venoval aj komponovaniu. Je autorom niekoľkých pochodov pre dychovú hudbu. Pôsobil ako učiteľ i ako riaditeľ ĽŠU J. L. Bellu v Kremnici.39
Ľudová škola umenia
Nemalú úlohu v hudobnom živote Kremnice zohrala a ešte stále zohráva Ľudová škola umenia J. L. Bellu. Dva pokusy o jej založenie (zhodou okolnosti oba v školskom roku 1943/44) jeden pri spolku Deutsche Kulturverband s riaditeľom Rudolfom Országom a druhý pri Miestnom odbore Matice slovenskej v Kremnici s riaditeľom Bohuslavom Jelínkom – stroskotali zhodne hneď v prvom roku pre nepriaznivo sa vyvíjajúce vojnové udalosti. Až 18. októbra 1950 MsNV založil Mestský hudobný ústav, ktorého prvým riaditeľom sa stal B. Jelínek. O rok bola škola premenovaná na Hudobnú školu. Do prvého ročníka sa zapísalo 103 žiakov.40 Z tohto celkového počtu bolo 74 klaviristov a 26 huslistov. Okrem toho nebolo 29 detí prijatých pre nedostatok hudobných pedagógov. Vyučovanie sa začalo v troch triedach. Každý z hudobníkov, ktorých spomíname, si zasluhujú osobitné štúdie. Seminár, ktorého súčasťou je oslava výročí skladateľov, otvára v ďalších ročníkoch možnosti hlbšieho poznania ich osobitého prínosu do kultúrneho dedičstva nášho regiónu. Bohužiaľ, v archíve a múzeu existuje veľmi málo fotografií spomenutých kremnických hudobných osobností. Väčšina sa zachovala v súkromných archívoch. Bude veľmi vzácne a vítané, keď sa niekto z vás rozhodne podeliť sa s takýmito spomienkami. Na záver spomenieme ešte dve osobnosti hudobného života v Kremnici, prof. Petra Michalicu a prof. Banáryho, ktorí dnes pôsobia na univerzitách na Slovensku a šíria tak kremnické umenie za jeho hranice. Obaja sa už ako deti stretávali nielen na chodbách umeleckej školy, ale aj pri rôznych iných príležitostiach.
Poznámky
1) Rínok z nemeckého der Ring – námestie.
2) LAMOŠ, Teodor. 1957. Archív mesta Kremnice – Sprievodca po fondoch. Bratislava : 1957. 164 s.
3) LAMOŠ, Teodor. 1957. Archív mesta Kremnic – Sprievodca po fondoch. Bratislava : 1957, 165 s.
4) HUDEC, Konštantín. 1969. Kremnickí trubači. In: POTÚČEK, Juraj. Otázky hudobného života na Slovensku. Bratislava : ÚHV SAV, 1969. s. 5–11.
5) LAMOŠ, Teodor. 1957. Archív mesta Kremnice – Sprievodca po fondoch. Bratislava : 1957. 164 s.
6) HRUŠOVSKÝ, Ivan. 1964. Slovenská hudba v profiloch. Bratislava : 1964. s. 19.
7) ZAVARSKÝ, Ernest. 1680. Príspevok k dejinám hudby v Kremnici od najstarších čias až do roku 1650. Martin : Matica slovenská, 1977. 20 s.
8) LAMOŠ, Teodor. 1957. Archív mesta Kremnice – Sprievodca po fondoch. Bratislava : 1957. 164 s.
9) ZAVARSKÝ, Ernest. 1970. Hudba v Kremnici medzi 1650 –1800. s. 48–60.
10) ZAVARSKÝ, Ernest. 1970. Hudba v Kremnici medzi 1650–1800. s. 93–99.
11) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava : Ústav hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied, 1996. 164 s.
12) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava : Ústav hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied, 1996. 164 s.
13) ZAVARSKÝ, Ernest. 1970. Hudba v Kremnici medzi 1650–1800. s. 93–99.
14) ZAVARSKÝ, Ernest. 1970. Hudba v Kremnici medzi 1650–1800. s. 93–99.
15) MÚDRA, Darina. 1993. Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku II, Klasicizmus. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenského hudobného fondu , 1993. 72 s.
16) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava: Ústav hudobnej vedy Slovenskej akadémie
vied, 1996. 161 s.
17) MÚDRA, Darina. 1993. Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku II, Klasicizmus. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenského hudobného fondu, 1993. 72 s.
18) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava : ÚHV SAV, 1996. 161 s.
19) ZAVARSKÝ, Ernest. 1970. Hudba v Kremnici medzi 1650 –1800. rukopis. s. 112–130.
20) MÚDRA, Darina. 1993. Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku, II Klasicizmus. Bratislava : SHF, 1993. 72 s.
21) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava : Ústav hudobnej vedy SAV, 1996. 238 s.
22) JANOVCOVÁ, Helena. 1970. Dvadsať rokov ĽŠU DR. J.L. Bellu v Kremnici. Diplomová práca. Banská Bystrica : PF. s. 10–11.
23) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava: Ústav hudobnej vedy SAV, 1996. 238 s.
24) JANOVCOVÁ, Helena. 1970. Dvadsať rokov ĽŠU DR. J.L. Bellu v Kremnici. Diplomová práca. Banská Bystrica : PF. s. 10–11.
25) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava : Ústav hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied, 1996. 572 s.
26) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava : Ústav hudobnej vedy SAV, 1996. 572 s.
27) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava: Ústav hudobnej vedy SAV, 1996. 572 s.
28) BALLO, Ján. Ján Levoslav Bella – sborník prác o jeho živote a diele. Turčiansky sv. Martin: 1928, spomienky Rudolfa Országa, s. 58–59.
29) Informácia z MMM v Kremnici
30) LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh 1830–1918. In: Dejiny slovenskej hudby. ELSCHEK, Oskar (ed.). 1996. Bratislava : Ústav hudobnej vedy SAV, 1996. 236 s.
31) Informácie z materiálov MMM v Kremnici.
32) JANOVCOVÁ, Helena. 1970. Dvadsať rokov ĽŠU DR. J.L. Bellu v Kremnici. Diplomová práca. Banská bystrica : PF. s. 22–24.
33) Informácia z materiálov MMM v Kremnici.
34) JANOVCOVÁ, Helena. 1970. Dvadsať rokov ĽŠU DR. J.L. Bellu v Kremnici. Diplomová práca. Banská Bystrica : PF. s. 22–24.
35) JANOVCOVÁ, Helena. 1970. Dvadsať rokov ĽŠU DR. J.L. Bellu v Kremnici. Diplomová práca. Banská Bystrica : PF, 1970. s. 25–31.
36) JANOVCOVÁ, Helena. 1970. Dvadsať rokov ĽŠU DR. J.L. Bellu v Kremnici. Diplomová práca. Banská Bystrica : PF. 1970. s. 25–31.
37) MADUDOVÁ, Alžbeta. 2003. Žili a tvorili v Kremnici. Kremnica : Knižnica Jána Kollára v Kremnici, 2003. 3 s.
38) JANOVCOVÁ, Helena. 1970. Dvadsať rokov ĽŠU DR. J.L. Bellu v Kremnici. Diplomová práca. Banská Bystrica : PF. 1970. s. 25–31.
39) JANOVCOVÁ, Helena. 1970. Dvadsať rokov ĽŠU DR. J.L. Bellu v Kremnici. Diplomová práca. Banská Bystrica : PF. 1970. s. 25–31.
40) JURIŠ, Arpád. Kremnické divadelné a hudobné tradície. Hudobný fond ŠOKA. 30–39 s.
Antónia Ťahún – Mendelová