Článok bol publikovaný v časopise Kremnický letopis 2/2012
Obdobie panovania Márie Terézie (1740 – 1780) možno považovať i za obdobie nebývalej konjunktúry viacerých uhorských miest. Medzi najpozoruhodnejšie sa rozvíjajúce hospodárske a kultúrne centrá tzv. Horného Uhorska patrí v druhej polovici 18. storočia aj Kremnica. V tom čase sotva 5-tisícové mesto s bohatou a slávnou minulosťou, za posledných dvesto rokov však značne spustošené stavovskými vojnami, rozsiahlym požiarom i morovou nákazou, začína nanovo prekvitať. Obnovuje sa oslabená banská ťažba, remeselné aj obchodné cechy zaznamenávajú prudký ekonomický rast, výrazne stúpa stavebná a podnikateľská činnosť. Dobré materiálne podmienky umožňujú Kremničanom investovať aj do sféry hudobnej, ba dokonca sa v mnohých formách pestovania hudby priblížiť exkluzívnemu modelu reprezentovanému hlavným mestom Uhorska –Bratislavou. Hudba prekvapivej kvality tak v Kremnici bežne zaznieva nielen v rámci bohoslužieb, resp. oficiálnych mestských slávností, ale aj na početných verejných koncertoch, meštianskych večierkoch, oslavách, tanečných zábavách či pri predstaveniach hosťujúcich divadelných spoločností. Ohlasu sa tešia i pravidelné vystúpenia vežových hudobníkov, dobré výsledky má aj hudobné vzdelávanie na mestských školách. Pomyselnou „čerešničkou na torte“ je však v tomto smere existencia vlastného kremnického orchestra, tzv. Kammerkapelle, zriadenej tunajšou mincovňou a zabezpečujúcej hudobnú produkciu v kostole františkánov i na mnohých spoločenských podujatiach organizovaných mestom. Priamu zodpovednosť za úroveň hudby, ktorá sa vyučuje na školách a znie v chrámovom i svetskom prostredí, majú pri tom kantori, do funkcie schvaľovaní mestskou radou a vo väčšine prípadov tiež činní ako šéfovia Kammerkapelly. Kľúčové postavenie medzi nimi v 18. storočí zastáva práve Anton Aschner, vysokonadaný skladateľ, huslista, dirigent a hudobný organizátor, pôsobiaci v Kremnici celé štyri desaťročia a jasne tak profilujúci hudobnú kultúru mesta v jednej z jej „najhviezdnejších“ chvíľ.
Skutočnosť, že meno Antona Aschnera, patriaceho svojho času (podľa zachovaných dobových prameňov i podľa názoru hŕstky „zasvätených“ muzikológov) k najtalentovanejším skladateľom pôsobiacim na území Horného Uhorska, je dnes širšej kultúrnej verejnosti celkom neznáme, i to, že pozoruhodne kvalitná Aschnerova hudba sa do našich chrámových priestorov či na tunajšie koncertné pódia nevrátila celé dve storočia (!), je preto jav rovnako zarážajúci ako nepochopiteľný… V krátkosti (a chronologicky) si teda v danej súvislosti pripomeňme, že jedným z prvých odborníkov, ktorí upozornili na význam Antona Aschnera v kontexte hudby pestovanej na našom území, bol skladateľ a muzikológ Ivan Hrušovský, a to v legendárnych Dejinách slovenskej hudby z roku 1957. Hrušovského zaujatie Aschnerom pri tom určite vyplynulo z jeho bezprostredného kontaktu s Aschnerovým dielom, ktoré (zachované v kremnickom archíve iba v podobe odpisov jednotlivých partov) v roku 1953 dokonca osobne katalogizoval! Každopádne, oveľa hlbšiemu pramennému výskumu i komplexnejšej hudobnej analýze života dielo Antona Aschnera podrobil až ďalší vynikajúci slovenský muzikológ Ernest Zavarský. Výsledky jeho bádania boli, paradoxne, publikované najskôr v nemčine ako súčasť štúdie Beiträge zur Musikgeschichte der Stadt Kremnitz (Kremnica, Slowakei), vydanej v antológii Musik des Ostens 7 (Kassel, 1975); slovenský preklad Zavarského textu, známy ako Príspevok k dejinám hudby v Kremnici v rokoch 1651 – 1800, vyšiel v zborníku Hudobný archív 3 v roku 1981. Z množstva cenných životopisných informácií, ktoré tu autor predkladá, možno – veľmi stručne – spomenúť aspoň nasledovné:
Aschner sa narodil v roku 1732 niekde na území Tirolska, kde zrejme získal i mimoriadne dobré hudobné vzdelanie. Do Kremnice prišiel v roku 1753a už o dva roky neskôr (teda iba ako 23-ročný!) sa stal kapelníkom orchestra Komory. Zároveň (od usadenia sa v meste) pôsobil ako huslista v dnes už neexistujúcom farskom kostole1, kde v roku 1762 prevzal i funkciu kantora a spolu s povinnosťami viažucimi sa ku kostolu františkánov tak vlastne celé tri desaťročia zabezpečoval hudobnú produkciu v oboch miestnych katolíckych chrámoch! O nevšednej umeleckej úrovni i spoločenskej odozve Aschnerovej činnosti svedčí nielen fakt, že výška jeho príjmov sa od roku 1776 výrazne líšila odplatu všetkých ostatných muzikantov pôsobiacich v 18. storočí v Kremnici, ale aj skutočnosť, že v roku 1791 mu bolo ako jedinému domácemu hudobníkovi pred J. L. Bellom udelené vyznamenanie Kráľovskej miestodržiteľskej rady2 za zásluhy o rozvoj hudby v Uhorsku! Anton Aschner zomrel v roku 1793 (pravdepodobne na tuberkulózu), no úspech jeho tvorby bol v Kremnici natoľko veľký, že v tunajších chrámoch znela dokázateľne ešte za života ďalšej generácie hudobníkov (ako o tom svedčí napríklad časový údaj „1812“ uvedený spolu s menom kopistu na parte jednej z Aschnerových duchovných árií).
Celú podnes známu, resp. do dnešných čias zachovanú umeleckú pozostalosť Antona Aschnera tvorí vyše štyridsať kompozícií, s výnimkou jedinej orchestrálnej pastorely, patriacich výlučne do sféry hudbyduchovnej.3 Ako sme už ale naznačili, Zavarský vo svojej štúdii všetky tieto diela iba formálne nevymenoval, lež podrobil ich aj dôkladnej hudobnej analýze, pozorne si pri tom všímajúc ich prvky stavebné, melodické, harmonické, rytmické, zvukovo-farebné i dynamické, aby svoje bádanie uzavrel jednoznačným konštatovaním: „Podľa toho, čo zisťujeme v Aschnerovej tvorbe, bol to vzdelaný hudobník na úrovni svojej doby, iste jeden z najlepších na východnej strane od línie Odra – Dunaj(…) a viaceré z jeho skladieb si zaslúžia, aby sa stali súčasťou nášho hudobného dedičstva z minulosti.“4
Na výskum Ernesta Zavarského, týkajúci sa života a diela Antona Aschnera, bezprostredne nadviazala ďalšia významná domáca odborníčka na hudbu 18. storočia, Darina Múdra. Jej dôležitým prínosom bolo okrem iného definovanie vplyvov, na základe ktorých sa formovalo skladateľské umenie kremnického kantora. Aschnerovo celoživotné zotrvávanie na štýlotvorných postupoch raného klasicizmu, dokonca istý jeho konzervativizmus, typický ešte pre hudbu baroka5, vysvetľuje Múdra jednak skladateľovou prirodzenou inklináciou k tvorbe autorov, na ktorej v počiatkoch svojej umeleckej dráhy vyrastal (dôkazom je tiež súpis hudobnín zhromaždených v kremnických archívoch práve v čase Aschnerovho pôsobenia, s jasnou prevahou nemeckorakúskych predchodcov vrcholného viedenského klasicizmu6), ale tiež výrazne limitovanými podmienkami malého mesta, v ktorom celý život pôsobil a kde (podobne ako neskôr Bella či Schneider Trnavský) nemal možnosť svoje vzdelanie rozvíjať spôsobom primeraným svojmu talentu.7 Na tomto mieste treba zároveň s úctou dodať, že pani Múdra je tiež človekom, ktorý urobil v oblasti pripomínania existencie a významu Antona Aschnera v domácom kultúrnom prostredí za posledné desaťročia bezkonkurenčne najviac, a to tak v zásadných odborných publikáciách8, ako aj v článkoch či štúdiách uverejnených vo viacerých významných periodikách.9 Zvláštny význam má však pre nás v tejto chvíli záver jej „aschnerovského“ príspevku, nachádzajúceho sa v zborníku Slovenská hudba 3-4/1993: „Anton Aschner, od smrti ktorého uplynie tento rok 200rokov, nebol dosiaľ skladateľsky docenený. Neprávom upadol do zabudnutia. Dnešné snahy oživiť tradíciu miestnej a regionálnej kultúry predstavujú aj vhodnú chvíľu na znovuoživenie skladateľského odkazu Antona Aschnera ako popredného reprezentanta hudobnej kultúry druhej polovice 18. storočia na Slovensku.“10 Všimnime si, že od publikovania tohto textu uplynuli presne dve desaťročia, vyššie citovaná Zavarského výzva je stará takmer štyridsať rokov, od Hrušovského bádania v kremnickom archíve prešlo rokov šesťdesiat.
Čo však dodať k faktu, že širšia kultúrna verejnosť na heslo „Aschner“ medzičasom nenarazí dokonca ani v takých významných (a rozsiahlych) domácich encyklopedických projektoch, akými sú Encyklopédia Slovenska (1977), Slovenský biografický slovník (1986), Encyklopedia Beliana (1999) či Ottova encyklopédia Slovensko A-Ž (2006)? A, mimochodom, na aké nepriaznivé ideologické, ekonomické či technologické podmienky sa možno „tradične“ vyhovoriť pri konštatovaní, že až do jesene 2011 nevyšla na Slovensku tlačou jediná Aschnerova skladba, resp. že sa tunajší poslucháč (o zahraničnom ani nehovoriac) s Aschnerovou hudbou nemohol stretnúť na žiadnom oficiálne vydanom zvukovom nosiči, ba ani naživo, v rámci bežnej koncertnej či chrámovej produkcie?! Celkové umelecké i spoločenské zabudnutie, do ktorého tento skvelý hudobník upadol, je priam neuveriteľné, avšak pre našu modernú, povrchnú a ignorantskú dobu, pátrajúcu zväčša po úplne iných „hodnotách“, v mnohom (žiaľ) príznačné…
So všetkou skromnosťou (ale i prirodzenou hrdosťou) preto možno konštatovať, že historicky vôbec prvý pokus reálne oživiť aspoň zlomok tvorby Antona Aschnera a vrátiť jej zaslúžené miesto v štandardnom koncertnom repertoári sa podarilo realizovať až Katedre hudby PF KU v Ružomberku koncom roka 2011, kedy boli v rámci grantového projektu ESF „Implementácia a prenos výsledkov výskumu slovenskej sakrálnej hudby do umeleckej činnosti v akademickom prostredí“(realizovaného pod vedením Mgr. art. Zuzany Zahradníkovej, PhD.) z „hlbín“ domácich archívov vytiahnuté mnohé pozoruhodné diela dnes už celkom zabudnutých domácich skladateľov baroka a klasicizmu, starostlivo spartované, revidované, interpretačne naštudované a napokon vydané v modernej notovej11 i zvukovej12podobe.13 Nadštandardná kvalita, ktorou pri tom na celý riešiteľský tím zapôsobili štyri viac-menej náhodne – v podstate len zo žánrového hľadiska – vybrané Aschnerove kompozície (Magnificat D dur, Miserere cmol, Lauda Sion a Regina coeli in D), sa tak celkom prirodzene spojila s desaťročia nevypočutým volaním E. Zavarského i D. Múdrej po širokom sprístupnení tejto skvelej „prachom zapadnutej“ hudby, aby napokon viedla autora tohto textu k podaniu žiadosti o samostatný grantový projekt nazvaný Duchovná tvorba Antona Aschnera (1732 – 1793).14 Ten našiel medzi hodnotiteľmi prekvapivo vysokú podporu15 a po úspešnom schválení, hlavne však po intenzívnych troch rokoch realizácie sa v najbližších mesiacoch pomaly chýli k záveru. Medzi jeho najdôležitejšie výsledky však už teraz patrí digitalizácia kompletného, v súčasnosti známeho Aschnerovho diela, vytvorenie nového, aktualizovaného (resp. „kritického“) kompletného zoznamu Aschnerových skladieb – v mnohých údajoch významne odlišného od dvoch takýchto dosiaľ existujúcich súpisov (Zavarský/Hrušovský, katalóg RISM) – no najmä kompletná spartácia získaného notového materiálu (t.j. prepis jednotlivých vokálnych a inštrumentálnych hlasov do podoby moderných partitúr, využívajúcich tiež súčasné kľúče, novodobé nástrojové ladenia a zahŕňajúcich i vypracovaný generalbas), ako aj dôkladná selekcia umelecky i esteticky najhodnotnejších skladieb určených na ďalšie redakčné spracovanie.
V poslednej fáze projektu (s uzávierkou na jeseň 2013) by už malo ísť o verejnú prezentáciu týchto kompozícií, teda o prípravu a realizáciu ich tlačenej (notovej) podoby, nahratie a produkciu „výberového“ CD-nosiča s prizvanými profesionálnymi interpretmi, živé koncertné i liturgické predvedenia naštudovanej Aschnerovej hudby, ako aj odhalenie výsledkov nášho snaženia v prostredí slovenskej muzikologickej obce.16 Každopádne, v tejto chvíli všetkým nám, zúčastneným na tomto neobyčajnom projekte, zostáva len dúfať, že naše plány neskrížia žiadne finančné, časové či iné neočakávané problémy, a že rok, v ktorom si opäť iba hŕstka „zainteresovaných“ pripomína okrúhle výročie Aschnerovho definitívneho „odmlčania sa“, bude zároveň prelomovým rokom jeho návratu do života, i keď „aspoň“ toho hudobného. Nuž a ak sa jedného dňa hudba starého zabudnutého kremnického kantora opäť rozozvučí aj medzi múrmi tunajšieho františkánskeho chrámu (ktoré si ju – na rozdiel od obyvateľov tohto mesta – možno stále pamätajú), zmysel našej práce dostane dimenziu, na ktorú už nestačia žiadne slová…
Poznámky:
1) Farský kostol Blahoslavenej Panny Márie stával v priestoroch hlavného kremnického, dnešného Štefánikovho, námestia, v roku 1880 musel však byť zbúraný v dôsledku statických porúch, vyplývajúcich zo staršieho banského poddolovania.
2)Camera Regia Locumtenentialis, sídliaca v Bratislave, vznikla v roku 1723 reorganizáciou úradu kráľovského palatína, cisárskeho zástupcu v Uhorsku pre správu záležitostí vojenských, hospodárskych, cirkevných i verejných. V jej paláci na dolnom konci Michalskej ulice neskôr zasadal uhorskýsnem.
3) Vzhľadom na bohatú hudobnú kultúru Kremnice je pritom vysoko pravdepodobné, že Aschner sa rovnako úspešne realizoval aj v oblasti hudby svetskej. Žiaľ, prakticky všetko, čo dnes zo skladateľovej tvorby poznáme, sa zachovalo len v knižnici kremnického františkánskeho kláštora, ktorý zrejme o archivovanie Aschnerových profánnych kompozícií nestál.
4) ZAVARSKÝ, E.: Príspevok k dejinám hudby v Kremnici v rokoch 1651 – 1800 In: Hudobný archív 3, Martin1981, s. 356.
5) Aschner bol pritom rovesníkom Josepha Haydna a tiež súčasníkom W. A. Mozarta, ktorého prežil o dvaroky.
6) napríklad G. Reutter, J. A. Hasse, F. L. Gassmann, L. Hoffmann, raný Haydn, jeho brat Michael, čiastočne ale i mladý Mozart, C. Ditters – Dittersdorf, J. K. Vaňhala pod.
7) Faktom trebárs je, že okrem vokálnych sólistov, resp. štvorhlasného miešaného zboru, zahŕňajú Aschnerove partitúry vo väčšine prípadov iba dvojicu huslí + organové continuo a len príležitostne je jeho „orchester“ rozšírený o violu, dva hoboje, lesné rohy, trúbky či tympany. Podobne skromný je aj rozsah Aschnerových diel, ktorých priemerná dĺžka zväčša nepresiahne 5 minút, u väčších cyklov štvrťhodinu.
8) MÚDRA, D.: Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku II. Klasicizmus. Bratislava, 1993; MÚDRA, D.: Hudba klasicizmu. In: Elschek, Oskár (ed.): Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava,1996, s. 139-194.
9)MÚDRA, D.: Anton Aschner (1732 – 1793). Skladateľské osobnosti Slovenska. In: Národná osveta, príloha Etuda 1999/6, s. 14-16; MÚDRA, D.: Výročie skladateľa – Anton Aschner. In: Hudobný život 1993/19, s. 8;MÚDRA, D.: Anton Aschner a hudobná kultúra Kremnice. In: Slovenská hudba 1993/3-4, s. 406-410.
10) MÚDRA, D.: Anton Aschner a hudobná kultúra Kremnice. In: Slovenská hudba 1993/3-4, s. 406-410.
11) Slovenská duchovná hudba 18. storočia I. Výber zo sakrálnych diel autorov žijúcich na území Slovenska. Editor: Rastislav Adamko. Ružomberok: Verbum, 2011.ISBN 978-80-8084-757-9; Slovenská duchovná hudba 18. storočia II. Výber zo sakrálnych diel s mariánskou tematikou autorov žijúcich na území Slovenska. Editor: Zuzana Zahradníková. Ružomberok: Verbum, 2011.ISBN 978-80-8084-758-6.
12) CD Magnificat (Pocta zabudnutým). Katolícka univerzita v Ružomberku, Ústav hudobného umenia, vedy a sakrálnej hudby, 2011 (SOZA MM 1939-001-2).
13) Podrobnejšie informácie o projekte boli zverejnené v rámci konferencie Hudobné pramene – kultúrne dedičstvo Slovenska. Porov. ZAHRADNÍKOVÁ, Z.: Návrat k sakrálnym hudobným dielam minulosti a ich využitie v pedagogickom procese. In: Hudobné pramene– kultúrne dedičstvo Slovenska: elektronický zborník príspevkov z konferencie : Bratislava, 23.-24.11.2011/zost. Sylvia Urdová. – Bratislava : Slovenská muzikologická asociácia – Slovenské národné múzeum – Hudobné múzeum, 2011, s. 129-147.
14) KEGA 012KU-4/2011.
15) Jeden z jeho anonymných „schvaľovačov“ vo svojejrecenzii napríklad konštatuje: „Prínos úspešne riešeného projektu bude veľmi významný, s veľkým celospoločenským dosahom. Plánované vydanie nôt duchovných skladieb A. Aschnera nesporne podnieti záujem interpretov o jeho dielo. Je predpoklad, že Aschnerove diela zaznejú nielen pri liturgii či na koncertných pódiách, ale budú slúžiť aj na pedagogické účely. Meno tohto skladateľa sa tak dostane do širšieho povedomia vedeckej, umeleckej a laickej verejnosti. Záznam jeho skladieb na zvukové nosiče zabezpečí jeho dielu počúvateľnosť aj v zahraničí. Na druhej strane vedecký výskum Aschnerovho diela a následné publikovanie jeho výsledkov iste osvetlí aj niektoré stále nejasné miesta našej vlastnej hudobnej histórie a určí jej miesto v kontexte európskych dobových vývojových smerovaní.“
16) Medzi takéto počiny by mala patriť aj vedecká konferencia Anton Aschner v kontexte slovenskej duchovnej hudby 18. storočia (spojená s referátmi prizvaných hostí i „profilovým“ autorským koncertom), usporiadaná na PF KU v Ružomberku 29. 4. 2013
Peter Hochel