Dom č. 1 na Štefánikovom námestí v Kremnici – sídlo Mestského úradu – patrí k najstarším a najhonosnejším domom v meste. Vznikol, tak ako ostatné domy na námestí, niekedy na prelome 14. a 15. storočia. Prešiel síce viacerými prestavbami, ešte však i dnes sú na ňom badateľné pôvodné stredoveké gotické prvky – kamenné kvádre na nárožiach, suterén s vretenovitým schodiskom a lomeným portálikom, prechod zo vstupnej haly na prízemí do zadnej časti, kde je dvojloďová hala s piliermi a klenbami. Bol to klasický meštiansky dom s právom výčapu vína. Michal Matunák dokonca dokladá dvoch jeho stredovekých majiteľov – richtárov Mikuláša Lemmela (1441 – 1469) a Gašpara Fanauera (1489 – 1519). Či skutočne vlastnili uvedený objekt je však otázne.
Isté je, že medzi rokmi 1519 až 1597 patril dom Kolbovskej rodine. Michal Matunák hovorí o Leonardovi, Valentovi, Leonardovi a Jonášovi. Na prelome 16. a 17. storočia ho vlastnil Pongrác Reichman a jeho vdova, rodená Kolbová. V roku 1604 bol jeho majiteľom Ján Kolb. V roku 1652 predalo mesto tento dom, ktorý získalo od Andreja Fidlera, cinárovi a radnému pánovi Zachariášovi Hellvigovi za 700 zlatých. Podľa Matunáka ho v roku 1654 kúpil od neho za tú istú sumu Ján Kares. Od Karesa v roku 1665 zas jeho švagor Ján Pinner a od neho v tom istom roku zlatník Matej Rendl. V roku 1691 predal Vlk Rendl dom členovi meštianskeho výboru a zástupcovi minciarskeho skúšača Žigmundovi Freiseisenovi za 1100 zlatých. Dodajme len, že celá krava v tom čase stála približne 6 – 10 zlatých. V roku 1718 vlastnil dom kremnický richtár Gašpar Melichar Baltazár Magyar.
G. M. B. Magyar je veľmi zaujímavá postava kremnických dejín. Pôvodne bol mestským notárom, neskôr zastával dlhé roky funkciu najvyššieho predstaviteľa mesta – richtára, konkrétne medzi rokmi 1717 – 18 a 1720 – 32. Okrem toho bol i vyslancom mesta na krajinskom sneme. Patril teda k elite mesta a nič na tom nemení ani fakt, že do mestských volieb v tom čase už výrazne zasahoval štát. Podľa údaju z roku 1782 bol richtárov ročný plat 800 zlatých, notárov 600 zlatých. 800 zlatých v tom čase zarábal napríklad hlavný rytec kremnickej mincovne, ktorý patril k najvyššie postaveným predstaviteľom banskej a mincovej komory v Kremnici. Richtár Magyar zomrel v roku 1732. V jeho pozostalosti sa nachádzala skutočne pozoruhodná zbierka kníh a umeleckých diel. Svoje peniaze teda vkladal do hodnotných zberateľských artefaktov. Jeho knižnica obsahovala 118 titulov, 43 diel bolo nemeckého pôvodu, 72 bolo napísaných v latinčine a 3 v iných jazykoch. 37 kníh malo náboženskú tematiku, 76 nenáboženský charakter, 5 titulov malo inú povahu. V čase od 16. do 18. storočia to bola druhá najväčšia zbierka kníh v Kremnici. O päť diel viac bolo iba v pozostalosti kremnického podkomorského grófa Wolfganga Rolla (1589). Mesto odkúpilo kvalitnú Magyarovu knižnicu od jeho vdovy do svojho archívu a knižnice v roku 1734. Okrem toho zozbieral richtár Magyar aj nemalé množstvo umeleckých diel. Popri 82 obrazoch, medzi ktorými boli pravdepodobne aj rodinné portréty, to boli i viaceré sochárske a rezbárske práce – napr. socha Jána Nepomuckého, záhradné nymfy z kameňa, pár sadrových levov. V zbierke boli aj – pre stredoslovenskú banskú oblasť typické – vkladačky do fliaš s banskými a biblickými motívmi. V Banskej Bystrici vlastnil v tom čase najviac obrazov (65) mestský úradník Tomáš Haring.
6 rokov po smrti Gašpara Melichara Baltazára Magyara, teda v roku 1738, predala jeho vdova ich dom na námestí mestu. To dom rozšírilo a zriadilo v ňom mestskú radnicu. Archív presťahovali do novej budovy o niečo neskôr v roku 1759. Bolo už spomenuté, že dom mal pôvodne gotický ráz. Jeho poschodie získalo prestavbami neskrobarokový charakter, baroková je aj balustráda hlavného schodiska vedúceho z prízemia na poschodie.
Dnes sú na objekte viditeľné najmä klasicistické stavebné prvky – fasáda s balkónom (je na ňom kovaná mreža s postavou Justície) na konzolách, vstupné portály do suterénu. Stavba uvedenej fasády bola dokončená po polovici 18. storočia. Za radnicou stojaci dom č. 38 kúpilo mesto a prepojilo s hlavnou budovou v roku 1881. G. M. B. Magyar bol zámožným, ale určite i vzdelaným človekom. On a jemu podobní ľudia boli iste jedným z podnetov k tomu, že si mesto Kremnica vytvorilo okolo polovice 18. storočia klenotnicu pamätihodných predmetov. Tie boli uložené v železných truhliciach na radnici a neskôr sa stali súčasťou kremnického múzea. To do roku 1955 takisto sídlilo v radničnej budove na dnešnom Štefánikovom námestí č. 1. Mestské orgány, dnes mestský úrad, sídlia v tejto budove od roku 1738 dodnes. Dom č. 1 je teda ich sídlom už plných 265 rokov.
– Daniel Kianička: 265 rokov od prenesenia sídla kremnickej radnice do domu č. 1 na hlavnom námestí.
Kremnické noviny, november 2003, s. 7.