Zatiaľ najstarším pohľadom na mesto Kremnica je rytina, ktorá bola uverejnená v tzv. Maximiliánovom banskom poriadku v roku 1703. Tá istá veduta bola použitá aj v ďalšom vydaní uvedeného poriadku z roku 1760. Podľa nej vytvorená a do iniciálky C vložená rytina bola zasa publikovaná v známej veľkej edícii latinských prameňov k dejinám Uhorska z rokov 1746 – 1748.
Druhým najstarším vyobrazením mesta je veduta nachádzajúca sa na parerge (okraji) mapy Kremnice a okolia od Samuela Mikovíniho veľmi pravdepodobne z roku 1733. Treťou najstaršou kremnickou vedutou je známa panoramatická perokresba z tzv. Dejín kremnických františkánov z roku 1742.
K uvedeným najstarším pohľadom na mesto Kremnica sa zaraďuje aj pozoruhodné vyobrazenie kremnického námestia na tzv. medaile na priateľstvo od Jeremiáša Rotha. To svedčí o tom, že medaily sú nielen kvalitnými umeleckými artefaktmi, ale aj veľmi dôležitými a hodnotnými historickými prameňmi. Medaily na priateľstvo mali alegoricko-symbolický význam podobne ako tzv. svätojurajovské medaily, ktorých tvorbou sa preslávila kremnická medailérska rodina Roth von Rothenfels. Na averze spomenutej medaily je pohľad na krajinu, v ktorej pravej časti je hrádok a vľavo loď s plachtami, vpredu je viničom ovinutý strom, na ktorého kmeni sú zavesené dva ozdobné štíty. V nich je text: IONATHAN – DAVID (Jonáš a Dávid). V kruhopise je biblický citát: UERGIS DEINES FREUNDES NICHT SYR XXXVII 6 (Nezabudni na svojho priateľa). Veľmi zaujímavý pre Kremničanov je však reverz medaily, na ktorom je stvárnené kremnické námestie! Kruhopis opäť tvorí biblický text: WAS DU UND ICH MITEINANDER GEREDT HABEN 1 SAM XX 23 (O čom sme sa spolu dohovorili). Dolu v popredí je znázornený luk a puzdro na šípy, hore Božie meno obklopené žiarou a oblakmi, uprostred sú dve ruky v priateľskom stisku. Medzi nimi a puzdrom na šípy, na ktorom je autorská značka: R, je znázornené kremnické námestie. Pri ľavom okraji spoznávame Mestský hrad v Kremnici s kostolom sv. Kataríny (na streche s malou vežičkou tzv. sanktusníkom), severnou vežou (bránová, i hradobná bašta), veľkou vežou opierajúcou sa o kostol, hodinovou vežou (malá veža, pracháreň, Türl) a južnou vežou (schodová, aj farská bašta) i so schodiskom. Pod hradom je znázornený samostatne stojaci dom, napravo od neho je zachytená východná strana kremnického námestia približne so siedmymi starými meštianskymi domami. Pri pravom okraji medaily je farský kostol Panny Márie, ktorý býval do roku 1880 dominantou námestia v Kremnici. Jeho veľmi pekne znázornená vežička nad fasádou je pre nás dôležitým dôkazovým prvkom, ktorý nám pomáha bližšie datovať vznik samotnej medaily. Inkriminovaná veža bola pôvodne drevená. Kamennú podobu dostala v roku 1712. Podľa dejín kremnických františkánov bola medzi rokmi 1731 – 1735 na priečelí farského kostola vyhotovená vežička pre verejné hodiny. Keďže na medaile uvedené hodiny sú (kruhová plôška na veži) je zrejmé, že medaila vznikla až niekedy po roku 1735. Z autorstva medaily (Jeremiáš Roth starší – vzniknúť po roku 1754.1751 alebo Jeremiáš Roth mladší -1754) vyplýva, že medaila nemohla vzniknúť po roku 1754.
Ako bolo naznačené autorstvo medaily nie je možné presne určiť, pretože autorskú značku R používal i Jeremiáš Roth starší i jeho syn Jeremiáš Roth mladší. Prvý z nich bol synom kremnického medailéra Kristiána Hermanna Rotha. V roku 1697 získal v Kremnici meštianske práva. V mincovni pracoval najskôr so svojim bratom Hermannom (do jeho odchodu v roku 1695) a od roku 1718 so svojim synom Jeremiášom. Ich spoločným dielom je pravdepodobne aj vzácna 100 dukátová svätojurajovská medaila. Práca medailérov bola veľmi náročná, čo bolo dôvodom toho, že za ňu dostávali slušnú odmenu. Jeremiáš Roth starší zarábal od roku 1690 ročne 120 zlatých. Jeho syn mal v roku 1720 ročný plat 200 zlatých. Za uvedené peniaze si mohli zadovážiť menší dom, krava stála v tej dobe 10 – 15 zlatých, kopa vajec cca 20 grajciarov (1/3 zlatého) a topánky 1 – 5 zlatých.
Daniel Kianička: Vyobrazenie kremnického námestia na medaile z tretiny 18. storočia! Kremnické noviny,
október 2003, s. 7.