V historickej časti Kremnice možno dodnes rozpoznať urbanistickú štruktúru stredovekého mesta s viditeľnými prirodzenými pôvodnými hranicami. Plánovitému vytvoreniu súčasného námestia v priebehu 14. storočia predchádzalo osídlenie kremnických dolín – Vallis Colner (aj Baba stará, Neugrund, Uhliarska, dnešná Nová dolina) a Vallis Soler (aj magna aqua či platea longa, Bystrická, Zvolenská dolina). Boli v nich voľne usporiadané banícke osady vzájomne prepojené komunikáciou spomínanou v archívnych dokumentoch ako Longgasse (i platea longa keďže sa na dlhom úseku stretávala s dolinou Soler, v 18. storočí Gulden Span, Zlatovozná ulica v miestach dnešnej Zlatej ulice). Úlohu hospodárskeho a správneho centra v tom čase spĺňal starý komorský dvor (im alden Kamerhoff, Stará štreka), ktorého existenciu zatiaľ nemáme fyzicky dokumentovanú archeologickými nálezmi, situovaný v blízkosti gotického kamenného mosta vedúceho do Starej doliny (Altgrund). Súčasne s osídlením dolín, v ktorých sa pri vodných tokoch sústredili mlyny na spracovanie vyťaženej rudy, možno predpokladať aj postupné využívanie hradného návršia ako refúgia – útočiska v období ohrozenia – dostupného šijou zo severnej strany odbočkou z komunikácie Longgasse.
Obdobie 14. a 1. polovice 15. storočia sa nesie v znamení všeobecného rozkvetu Kremnice, ktoré sa začalo povýšením baníckej osady do mestského stavu r. 1328. Nové centrum vytýčené nad sútokom potokov doliny Soler a Colner a pod hradným návrším v podobe relatívne pravidleného námestia dômyselne sa vyrovnávajúceho s poklesom terénu smerom na západ sa začínalo zapĺňať domami mestského patriciátu. O dôležitosti nového centra spomínaného archiváliami ako medium už r. 1366 svedčí aj vybudovanie farského kostola Panny Márie v jeho južnej časti, opevnenie námestia začiatkom nasledujúceho storočia (pred r. 1423) a prenesenie mincovne spolu s komorským dvorom do hradieb mesta (r. 1434). V 1. polovici 15. storočia sa okrem uvedených častí a ulíc spomína na juhu mesta Spitalgasse (dnešná Dolná ulica) smerujúca od Dolnej brány k Žiarskej doline, ktorú uzatvárala ďalšia cirkevná stavba – kostol sv. Alžbety (1382-93) s mestským chudobincom. V strede Dolnej ulice sa neskôr vytvoril Plessmarkch (jatky), Vallis Colner sa rozdelila na Perkgasse (dnešnú Kutnohorskú ulicu) pokračujúcu za Hornou bránou a Huntsmarkch (nazvaný podľa stanice banských vozíkov, tzv. huntíkov). Dolina Soler sa v 15. storočí delila na Sollergassen (bližšie k hradbám) a Solergrund, za zámkom v tom období vznikla nová štvrť Neustifft (dnešné Zámocké námestie) s baníckymi domčekmi. Možno povedať, že centrum súčasného mesta bolo viac-menej zreteľné už v časoch spomínanej hospodárskej konjuktúry, čiže ešte v stredoveku a v podstate aj prírodné danosti zaručovali jeho nedotknuteľnosť a nemeniteľnosť, otvárali sa tak možnosti jeho ďalšieho rozrastania najmä do periférnej zóny za mestskými hradbami.
Postupný ekonomický úpadok mesta v priebehu 16.-18. storočia spôsobený predovšetkým obmedzením ťažby v pravidelne zaplavovaných baniach už podstatne nezasiahol do ustálenej urbanistickej štruktúry centra. Mesto sa rozrástlo najmä o rozvoľnenú zástavbu v dolinách a na svahoch. V 18. storočí pribudli iba dve malé sídelné štvrte – pod Kalváriou a pod Rembízom (platea sub Rennwiese). Až 19. storočie prinieslo vytvorením malých továrenských prevádzok a výstavbou železnice Bohumín-Budapešť (1869-1872) priaznivejšie podmienky pre nárast počtu obyvateľstva (vytvorením pracovných miest a prílevom robotníkov), čo si zákonite vyžiadalo aj budovanie nových mestských štvrtí a hľadanie nových priestorov v rámci historického mesta (pozdĺž mestských hradieb) pre rozšírenie dlho nezmenej kremnickej aglomerácie.
V 1. polovici 20. storočia sa začala výstavba vilovej štvrte pod Rembízom, ktorá bola po 2. svetovej vojne zahustená vybudovaním bytoviek na ul. ČSA. Rovnako sa zahustila dovtedajšia zástavba a nastúpila panelová výstavba v južnej časti mesta. Išlo však skôr o dotvorenie periférie bez toho, aby sa menil ráz historického jadra. Napriek chýbajúcim historickým objektom, ktoré by nám uľahčili putovanie do hĺbok kremnických dejín (zrúcanie dominánt v 2. polovici 19. storočia – farského kostola, časti hradieb s dvoma bránami, zníženie starej radnice – neopodstatnená asanácia pôvabných objektov pristavaných k mestskému opevneniu v 70. rokoch 20. storočia a ustúpeniu staršej zástavby hlavnej komunikácií a panelákom na Hutách) sa prechádzkou historickým jadrom mesta, Zvolenskou dolinou a Zlatou ulicou stále ocitáme na pôvodných komunikáciach používaných temer od jej počiatkov. Nenechajme sa zmýliť ich novodobým vzhľadom. Keďže poznáme ich minulosť, určite sa nestratíme v ich súčastnosti.
Barbora Glocková: Kade kráčame (Ulice v dejinách Kremnice). Kremnické noviny, máj 2003, s. 7.