Pri našom výskume pozostalosti M. Matunáka, kremnického archivára a historika sa nám dostal do rúk aj rukopis jeho práce: Dejiny priemyslu slobodného a hlavného banského mesta Kremnice do roku 1896. Je to pravdepodobne nedokončená práca, ale napriek tomu nám dáva aspoň čiastkový obraz o priemysle v Kremnici. Sú tam spomenuté priemyselné podniky ktoré vznikali hlavne v 19. storočí. Niektoré mali krátku existenciu iné pretrvali aj niekoľko desaťročí. Nás však zaujala najmä zmienka o troch fajkových fabrikách v Kremnici v polovici 19. storočia.. Prvá z nich bola založená v roku 1850 i a nachádzala sa na Dolnej ulici. O druhej sa veľa nevie iba to, že bola umiestnená v Zvolenskej doline. Tieto dve fabriky sa dlho neudržali a skoro zanikli. Tretia, ktorá pretrvala až do tridsiatych rokov 20. storočia bola z nich najúspešnejšia. Založil ju Eliáš Štiasny ( Matunák píše Stiaszny, iné zdroje Štiassny alebo Šťastný) v roku 1849. Fabrika dobre prosperovala a jeho synovi sa ju podarilo rozšíriť o dielňu na výrobu pokrievok. O tom, že fabrika mala úspech svedčí aj to, že svoje výrobky vyvážala aj do zahraničia konkrétne do Nemecka, Ruska a dokonca aj do Ameriky. V čase rozkvetu pracovalo vo fabrike asi 30-40 robotníkov a ročne vyrábala až 100 000 tuctov fajok.
S podnikateľskými aktivitami rodiny Štiasny sa opäť stretávame v hospodárskom popise mesta Kremnice z roku 1928, ktorý sme našli tiež v kremnickom archíve. V ňom sa spomínajú aj počty zamestnancov v jednotlivých podnikoch v Kremnici. Tak napríklad najviac ľudí pracovalo v štátnych baniach okolo 300, v mincovni 120, v továrni na kože okolo 50 pracovníkov. Medzi týmito podnikmi je spomenutá aj firma na výrobu kachlí – Štiasny s 20 zamestnancami. Podľa nášho názoru to pravdepodobne bola hore spomenutá fabrika na výrobu fajok vtedy už rozšírená o produkciu kachlí.
Tretíkrát sa s rodinou Štiasny stretávame v zápisniciach rady Okresného národného výboru (ONV) z 8. 10. 1945 kde sa dozvedáme, že do podniku na šamotové kachle Jozefa Makovinského bol menovaný národný správca Stanislav Štrba, podnikateľ. Záznam uvádza, že továreň pred vojnou patrila Štefanovi Štiasnému a jeho matke Márii. Podnik bol v zmysle zákona č.198/41 Slovenskej republiky arizovaný. Čo to znamenalo? Tento zákon č.198 bol zákonom o právnom postavení Židov na Slovensku. Znamenal fakticky ich diskrimináciu. Nás bude zaujímať §170 kde sa dalo Ústrednému hospodárskemu úradu (ÚHÚ) právo prevodu židovského majetku na nežida. V §222 sa zase hovorilo o tom, že ÚHÚ môže do židovského podniku menovať dôverníka alebo dočasného správcu. Tento správca sa síce nestal majiteľom podniku ale iba akýmisi prevádzkárom, ktorý mal podnik viesť, kontrolovať a podávať o jeho stave správu ÚHÚ. V podstate to bol arizátor, ktorý šafáril s cudzím majetkom. Samozrejme, že dočasnými správcami sa stávali hlavne stúpenci vtedajšieho režimu ako napríklad v Kremnici kde sa stal dočasným správcom J. Makovinský, ktorý bol okresný veliteľ Hlinkovej gardy. Keďže rodina Štiasny bola židovská prišla podľa spomenutého zákona o svoju továreň.
Poslednýkrát sa s menom Štiasny stretávame v roku 1947. Okresný národný výbor (ONV) rokoval 10. 1. 1947 o žiadosti Š. Štiasného na zrušenie národnej správy jeho podniku. ktorá bola uvalená ONV 13. 10. 1945. Štiasny žiadal svoju továreň vrátiť do jeho vlastníctva podľa zákona 128/46, ktorý v §9 hovoril o uplatňovaní nároku proti národnej správe. Ak by to nebolo možné tak požadoval svoje vymenovanie za národného správcu. Žiadosti o vrátenie fabriky na kachle sa napokon nevyhovelo, ale Š. Štiasny mal byť vymenovaný za národného správcu.
O ďalšom osude továrne na kachle sa nám zatiaľ nepodarilo získať iné informácie. Tu by snáď mohli pomôcť mnohí starší Kremničania, ktorí si na to ešte pamätajú. Dá sa však predpokladať, že aj ak bol pán Štiasny vymenovaný za národného správcu po 1948 bola jeho fabrika znárodnená a on opäť prišiel o svoj majetok.
Jozef Ryník: Z osudov Hlineno-fajkovej fabriky a továrne na kachle podnikateľskej rodiny Štiasny v Kremnici. Kremnické noviny, marec 2003, s. 5.