Radoslav Ragač

Kremnický letopis 2/2006

Príspevok upozorňuje na doposiaľ prehliadanú osobnosť – kremnického rodáka, humanistu Baltazára Stecka (Stekh, Steek, Stek a pod.) a dopĺňa veľmi podnetnú štúdiu Mikuláša Čelka z roku 2005.

Kremničan Baltazár Steck bol významnou osobnosťou Banskej Štiavnice na prelome 15. a 16. storočia. Počiatkom rodu a aj jeho osobe sa venoval v roku 1938 László Zolnay, ktorý publikoval s viacerými nepresnosťami aj genealogickú tabuľku rodu Steck. Samostatnú štúdiu mu nedávno venoval Mikuláš Čelko, nepodarilo sa mu však bližšie genealogicky objasniť jeho pôvod. Uvažoval o spojitosti so Steckovcami zo Zolnej a s kremnickým richtárom a notárom Gašparom Steckom. 

Z genealogického hľadiska je potrebné v zhode s L. Zolnayom považovať kremnických a štiavnických Steckovcov a Steckovcov zo Zolnej za tú istú, pôvodne meštiansku rodinu, ktorá má svoje známe korene v stredovekej Kremnici. Otázkou zostáva ešte ich vzťah k Steckovcom z Banskej Bystrice.

Baltazár Steck (cca 1460 až 1465 – 1521?) sa narodil v rodine vzdelanca. Bol jedným zo synov kremnického mestského notára Konráda Stecka. Brat Gašpar bol postupne kremnickým notárom, richtárom (v roku 1492) a kremnickým komorským grófom. Druhý brat Ján bol úradníkom na vígľašskom hradnom panstve a usadil sa v 60. rokoch 15. storočia v Zolnej pri Zvolene. V roku 1464 získal spolu s manželkou Annou donáciou od panovníka Mateja Korvína slobodnú kúriu a mlyn v obci Zolná a celú obec Sebedín (listina z 30. 7. 1464).

Na základe Baltazárovho testamentu poznáme aj jeho sestru Katarínu, po manželovi Puchruklovú († po 1519). Baltazár Steck dokázateľne v rokoch 1488 – 1521 pôsobil ako banskoštiavnický mestský notár (prvý zistený doklad o Baltazárovi Steckovi v uvedenej

funkcii pochádza z 12. 4. 1488). Zatiaľ nepoznáme presné údaje o jeho štúdiách. Nepochybne však okrem kremnickej mestskej školy absolvoval aj nejaké vyššie štúdium. Zolnay ho tituluje ako magistra. V nami skúmaných dokumentoch však s týmto titulom zvyčajne nevystupuje, čo nabáda k opatrnosti. Je to však veľmi pravdepodobné.

Okrem toho, čo je ešte významnejšie, mal Baltazár vlastnú knižnicu, z ktorej poznáme niekoľko dodnes zachovaných inkunábul. Dve z nich sú v zbierkach Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici. Ide o Catonove Distichá a encyklopédiu z oblasti prírodných vied. Distichá Baltazár kúpil v roku 1495 za sumu 1 zlatého a 25 denárov. Viaceré tituly z jeho súkromnej knižnice sa nachádzajú aj v zahraničných historických knižničných fondoch. Podľa Baltazárovho testamentu z roku 1519 mala jeho knižnica v tomto čase spolu 23 zväzkov ohodnotených na vysokú sumu 100 zlatých. Do jeho smrti sa mohla ešte o niečo rozrásť. Kotvan-Frimmová publikovali v roku 1996 identifi kované inkunábuly slovenskej proveniencie nachádzajúce sa v zahraničných knižniciach. Medzi nimi je aj Cicero vytlačený v roku 1485 v Benátkach. Inkunábula obsahuje až dva Baltazárove rukopisné exlibrisy z rokov 1489 – 1490. 

Pre náš príspevok je zaujímavejší ten starší. Baltazár je v ňom jednoznačne označený ako Kremničan. Je uvedený s predikátom z Kremnice (Liber Balthasar Stekh de Krembnicia 1489). Záznam pokračuje pomerne obšírnym genealogickým vpiskom o narodení jeho prvorodeného syna Jána v sobotu na deň sv. Kataríny v roku 1489, t. j. 25. 11. 1489. V pripojenej modlitbe otec želá svojmu synovi dlhú Božiu ochranu (“…Anno Domini etc/aetera/. In die Dorothe virginis, que fuit feria sexta infra octavam et nonam ante meridiem. Natus est fi lius meus primogenitus Johannes, quem Deus omnipotens conservare dignet tempora ad longa.”).

Pre stredovek je veľmi zaujímavé, že nepochybne pyšný otec si okrem denného dátumu poznamenal aj čas jeho narodenia, pravdepodobne medzi ôsmou a deviatou hodinou predpoludním. Ukazuje to už pomerne precízne narábanie s časom a jeho delenie na menšie časti v neskorostredovekom uhorskom mestskom prostredí. Rovnako i na používanie občianskeho času, ktorý už nebol spojený so zvonením kostolov a cirkevným delením dňa, ale s mestskými hodinami, ktoré sa v banských mestách objavili niekedy v prvej polovici 15. storočia, prípadne aj skôr. 

I keď miesto Jánovho narodenia nie je v zázname explicitne uvedené, nepochybne sa narodil už v Banskej Štiavnici, kde jeho otec v tomto období pôsobil. V Kremnici by totiž bolo nezmyselné výslovne sa označovať ako Kremničan. Na základe Jánovho narodenia sa dá pravdepodobne do rokov 1486 – 1487, resp. do začiatku roku 1488 datovať Baltazárov sobáš a asi aj príchod do Banskej Štiavnice. Jeho manželkou sa podľa M. Čelka stala Margaréta, dcéra majstra Konráda Goldschmidta. Zdá sa, že tento sobáš mu otvoril dvere medzi bohaté štiavnické meštianstvo a k postu mestského notára. Okrem najstaršieho Jána (* 1489), pozná M. Čelko aj dvoch Baltaz.rových mladších synov Gašpara a Leopolda a dcéru Kredenciu. 

Zaujímavá je aj samotná inkunábula, ktorá bola v Baltazárovom vlastníctve už krátko po jej vydaní v Benátkach v roku 1485. Naznačuje, spolu s ďalšími titulmi antických autorov, jeho humanistickú orientáciu, ale tiež možné miesto štúdií. Dovoľuje tiež počiatky Baltazárovej

súkromnej knižnice zasadiť s najväčšou pravdepodobnosťou ešte do kremnického obdobia. Išlo by tak o jednu z najstarších zistených s.kromných meštianskych knižníc v Kremnici. Nie je vylúčené, že jej počiatky súvisia už s jeho otcom Konrádom Steckom.

Zaujímavý údaj o spôsobe budovania Baltazárovej knižnice nesie v sebe iná inkunábula, ktorú získal v roku 1510. Baltazár Steck ju kúpil vo Viedni, konkrétne v piatok pred sviatkom sv. Alžbety (15. 11. 1510). Stalo sa tak pravdepodobne počas jedného z jeho častých služobných pobytov v Rakúsku (okolo roku 1510 a hlavne po roku 1512 riešil napríklad ako mestský notár vo Viedni pozostalosť bývalého štiavnického richtára a komorského podgrófa Seifrieda Pieschena /† po 1512/, ktorý donáciou panovníka získal v roku 1510 susediace obce Bzenicu a Vyhne, Seifried Pieschen v tomto období žil a neskôr aj zomrel vo Viedni). 

Viaceré aktuálne vydané knihy pravdepodobne získal priamo z Talianska, s ktorým aj obchodoval. Viackrát bol totiž osobne v Taliansku. Južným ovocím a drahými látkami zásoboval aj kráľovský dvor, kde nadviazal osobné kontakty, prospešné aj pre jeho úradné povinnosti. Kráľovnej Beatrix Aragónskej viackrát požičiaval peniaze. Ďalším veľmi osobným kontaktom na renesančné Taliansko bol aj lekár – fyzikus Ján Cazanus. Ten sa vrátil do rodného Talianska v roku 1505. Pri odchode Baltazárovi listom odporúčal služby iného svojho krajana, lekára Hieronyma. 

O živých kontaktoch s Talianskom svedčí aj list šahanského prepošta Františka Fegyvernekiho, ktorý ho prosil, aby pomohol so zámenou zlata r.dovým duchovným pri ich ceste do Ríma (list pochádza zo 7. 1. 1512). Baltazárove kontakty na uhorský panovnícky dvor, ako sme už naznačili, prekračovali úradné pôsobenie a povinnosti, nepochybne aj na radosť jeho zamestnávateľa. Jemu sa pripisuje úspešné vyriešenie diplomaticky citlivej úlohy, zabrániť latentnej snahe Hodruše osamostatniť sa od Banskej Štiavnice. Ani po zmene panovníka, keď na trón nastúpil Vladislav Jagelonský, sa dvere v Budíne pred Baltazárom nezatvorili. Z roku 1505 je známy dokonca údaj, že komorský gróf Ján Turzo starší preňho vybavoval osobitnú audienciu u panovníka.

Baltazár bol vskutku mnohostrannou renesančnou osobnosťou. Zanechal svoju stopu aj v banskoštiavnickom banskom podnikaní. Okrem povinností spojených s výkonom notariátu totiž od roku 1504 pôsobil aj ako skúšač drahých kovov – probator. Do tejto funkcie ho 4. mája 1504 listinou menovala kráľovná Mária. Tu mohol uplatniť svoje praktické skúsenosti z banskej ťažby. Podľa literatúry bol totiž aj bohatým ťažiarom. Zaslúžil sa i o prepis banskoštiavnického banského práva.

O šírke jeho vzťahov veľmi dobre vypovedá zachovaná korešpondencia. Z rodinných príslušníkov udržiaval dokladovateľný písomný styk so svojim synovcom Jánom, ktorý bol organistom päťkostolského biskupa (jeden z Jánových listov Baltazárovi sa zachoval z roku 1513). Organárstva sa týka aj list, ktorý Baltazárovi v roku 1510 adresoval z Ostrihomu do Banskej Štiavnice organársky majster Mikuláš. V ňom ho informoval, že by vedel prevziať organárske práce majstra Bartolomeja (list zo 17. 1. 1510).

Iný zaujímavý list adresovaný Baltazárovi pochádza z roku 1511. Kráľovský právny zástupca a zvolený hronskobeňadický opát Štefan Henczelffy ho prosil, aby zabezpečil vhodné ubytovanie pre jeho synovca počas štúdií latinčiny a nemčiny v meste (list pochádza z 5. 8. 1511). Zdá sa, že osudnou sa Baltazárovi Steckovi stala podagra, chronická choroba, ktorá ho trápila minimálne od roku 1518. Testament z roku 1519 dokazuje, že dokázal vlastnými prostriedkami postaviť v Banskej Štiavnici dom, ktorý dediči mali po jeho smrti predať. Odkazmi pamätal okrem príbuzných aj na cirkev, pre ktorú určil viaceré odkazy a na chudobných. Napríklad polovicu prostriedkov z predaja domu dal na výstavbu kostola, druhú na omše a pre chudobných. Vysokou sumou 100 zlatých a odevmi podporil v testamente aj štiavnický špitál.

Publikované informácie dokazujú, že Baltazár Steck bol vskutku mnohovrstevnou renesančnou osobnosťou, ktorá významnou mierou prekračovala formálne hranice svojho úradného notárskeho pôsobenia. Nepochybne patrí medzi významných kremnických rodákov. Korene jeho humanistickej orientácie treba nepochybne hľadať aj v kremnickom mestskom školstve a rodinnom prostredí, z ktorého pochádzal.

Categories: Archív

0 Comments

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *